Vyhľadávanie
Nezastreté snívanie
Elena Hidvéghyová-Yung: Homme fatal, Bratislava, Vl. nákladom 2008
Z času na čas sa v literatúre dostane do popredia otázka o úlohe poézie. Keby z neba spadla múdra kniha, kde by sme mohli nájsť odpoveď na všetko, začítali by sme sa – a bolo by po probléme. Kniha však nie a nie spadnúť. Z času na čas sa napriek tomu vždy niekto pokúsi o doktrínu, zaručený recept či aspoň presadenie svojho „najsprávnejšieho“ názoru, ktorý by predstavoval hrubú deliacu čiaru. Za ňou by už bola iba poézia – moderná a s originálnym jazykom; jednoducho poézia, o úlohe ktorej netreba diskutovať – taká jasná a číra by bola.
Elena Hidvéghyová-Yung sa na všetky takéto doktríny a recepty vykašľala. Alebo na ne zabudla – čo vychádza narovnako. V prvom prípade sa tomu hovorí tvrdohlavosť, v druhom krátka pamäť. Aj jedno, aj druhé však k poézii patrí. Prvé, aby mal básnik/poetka odvahu ísť svojou cestou; druhé, aby sa nestaral/-a o to, čo už bolo napísané a aby sa pozeral/-a najmä do budúcnosti.
Iste, je to trochu romantizujúci a zjednodušený pohľad. V prípade Eleny Hidvéghyovej-Yung však funguje. Homme fatal (osudový muž) je jej druhou knihou a zatiaľ čo debut Prasestre pôsobil skôr ako prvé zoznámenie sa či úvod k niečomu väčšiemu, Homme fatal je už v zameraní vyhranenejší a adresnejší.
Kniha Prasestre bola venovaná, ako už vyplýva z názvu, akémusi archetypu ženy. Psychológia pozná tento archetyp pod názvom anima. Pendantom animy je však animus – mužský archetyp. A práve o ňom je celá zbierka.
Nejde o skutočného osudového muža – hľadať ho v knihe by bol stratený čas a výsledky by určite k niečomu viedli, no k zážitku z poézie asi nie. Ide skôr o takmer až dievčenské snívanie o rytierovi („Mal krásne, smutné oči; / tam, kde si sadol, prilietali vtáci / a voda v jazerách ostávala jasná.“), o milencovi („... sedí oproti teba umelec / s uhrančivými očami a jemným, zamatovým hlasom – ten, ktorému ležali pri nohách už toľké ženy / a možno dnes si na rade ty.“) či o dokonalom manželovi („Nie, ja ti nič nevyčítam. Len / som snívala o tom, že ty pôjdeš so mnou / všade.“).
Poézia Eleny Hidvéghyovej-Yung vychádza z najrozličnejších reálií. Nájdeme v nej veľmi silné motívy ľudových rozprávok, motívy orientu, ale aj motívy ešte starých kmeňových kultúr. Vďaka týmto reáliám pôsobí v kontexte slovenskej poézie pomerne neošúchane, a teda aj mlado a sviežo.
Niekto by mohol povedať, že miestami aj naivne – a určite by sa nemýlil. Tu sa však dostávame k otázke z úvodu o úlohe poézie. Ostrieľaní literárni kritici a vedátori by sa možno nad jej poéziou práve pre tú naivnosť pousmiali. No po prečítaní knihy Homme fatal som nadobudol pocit, že je dobré, ak je medzi nami niekto ako Elena Hidvéghyová-Yung so svojou silnou vierou v lásku – hoci by to mala byť len láska k vysnívanému mužovi. Kto má takúto vieru, môže pôsobiť naivne. No odsúdiť ho za to by bolo v lepšom prípade nedorozumenie, v horšom obmedzenosť. Básne Homme fatal sú najmä pre tých, ktorí vedia byť k sebe úprimní a ktorí sa chcú vrátiť k pôvodnému, nezastretému snívaniu o hľadaní životnej lásky – aj keď to hľadanie môže byť ťažké a na konci bez výsledku.
Radoslav Tomáš
