Vyhľadávanie
Viliam Klimáček
Horúce leto 68
Bratislava, Marenčin PT 2011
V strednej a staršej generácii Slovákov ešte rezonujú rezíduá udalostí z augusta 1968, či už nasledujúce roky po vpáde bratských vojsk prežívali vo svojich pôvodných domovoch, alebo za hranicami. Väzbám s materskou krajinou, ktoré sa pretŕhali, no nikdy úplne nepretrhli, je venované Horúce leto 68. Autor sleduje osudy niekoľkých rozvetvených rodín približne od začiatku leta roku 1963 po udalosti z konca augusta, keď sa ulicami miest vtedajšieho Československa valia tanky a obrnené vozidlá vojsk Varšavskej zmluvy. Niektorí členovia rodín hneď zvažujú útek za hranice či návrat do vlasti, iní sa angažujú v protestoch, ďalší vyčkávajú. Napokon je však každý z nich postavený pred rozhodnutie sklopiť hlavu a priznať svoje chybné postoje alebo si zachovať vlastnú tvár a v tom prípade uvažovať, či zostať v režime „poučujúcom sa z krízového vývoja“, alebo si hľadať šťastie za ostnatým drôtom. Chvíle návratov a opätovných útekov, váhaní, plačov a smútkov pri deštrukcii rodín tvoria ústrednú náplň románu, ktorý sám autor nazýva dokumentárny. Budoval ho zo spomienok viacerých osôb žijúcich doma alebo vo vzdialenom zahraničí a upravil si ho v rámci autorskej licencie. Ako román speje ku koncu a tok času sa epicky zrýchľuje, Klimáček čoraz viac vstupuje do rozprávania vlastnými pripomienkami, spomienkami, vysvetlivkami a poznámkami o koncepcii tohto románu, respektíve o formovaní jeho štruktúry. Takto prechádza z realistickej plagátovej na postmodernistickú platformu. Reálie vtedajších čias zobrazil verne a za hrdinov svojej fresky si zvolil protipól schematicky vykresľovaných robotníckych komunistických úderníkov. To neznamená, že Klimáčkovi protagonisti by nemuseli tvrdo a nezriedka aj manuálne pracovať, aj keď doménou ich obživy je duševná práca. Autorovi ide skôr o vyzdvihnutie sily individualít. Väčšina obyvateľov Československa si v poaugustovom období zvolila existenciu v domácom prostredí, i keď ich osudy zostali už navždy aspoň v nejakej miere poznamenané okupáciou, ktorá ich prišla „zachrániť“. Na rozdiel od českej emigrácie, ktorá svoje problémy s novou identitou v exile viackrát výrazne dala v literárnych dielach najavo, zo slovenskej literárnej scény viacerí spisovatelia po auguste 1968 odišli do vnútornej, hoci zväčša nanútenej emigrácie a technickejšie orientovaní vysťahovalci za hranicami socialistického tábora mali, pochopiteľne, iné priority. Preto je každý pokus odstrániť tieto diskrepancie v mierach zobrazovania chvályhodný. Viliam Klimáček stavil v tomto smere na prevahu dokumentárnosti. Tento typ románu sa síce na Slovensku vyskytuje (pravda, v rôznej kvalite, ako čokoľvek iné), na svoj boom však zrejme ešte len čaká.
Ľuboš Svetoň
