Vyhľadávanie
Bratislava, Premedia Group 2012
Preklad Zuzana Demjánová
Rakúskeho spisovateľa Josepha Rotha (1894 – 1939), ktorý zomrel v parížskom exile, si kritika okrem iného cení pre jeho monarchistický literárny sentiment a tiež pozorovací talent, vecné „oko“ – jeho publicistická činnosť je napokon prinajmenšom rovnako rozsiahla ako beletristická. Obe oceňované danosti nájde čitateľ aj v románe Hotel Savoy. Ústrednými motívmi a skúsenosťou jeho rozprávača, potomka ruských židov Gabriela Dana, sú cesta, clivota a návrat domov. Sám autor, rozprávač i príbeh pritom spoločne stelesňujú často diskutovanú a občas akoby „prchavú“ kultúrnohistorickú skutočnosť stredoeurópanstva, ktoré v doslove spomínaný literárny vedec Jiří Trávníček definuje nemeckým jazykom, skúsenosťou exilu a židovstvom. Hotel Savoy nemá len sedem fyzických poschodí, ale, rafinovane, aj množstvo významových, pričom Gabrielov vzťah k nemu sa mení, vyvíja. Túto (skutočnú) budovu v Lodži si na svojej ceste z ruského zajatia a bojov prvej svetovej vojny príznačne všimne kvôli „európskej“ fasáde a vníma ju najprv s tichou vďačnosťou ako zastávku a prístav pokoja. Stovky hotelových izieb však predstavujú hierarchizovaný svet a čas sám pre seba, hoci sú zároveň obrazom vonkajšieho sveta: „navonok zo siedmich poschodí vyžaroval úžasný lesk a nádhera, no vo vnútri v Božej blízkosti prebývala bieda“ (s. 37). Jednotlivé podlažia oddeľujú hranice svetov – spoločenských vrstiev: dole bývajú frivolní bohatí, v podkroví sa tiesnia chudobní a trpení.
Významovo bohatá je aj plejáda svojských obyvateľov a zamestnancov hotela, s ktorých osudmi sa Gabrielov pôvodne izolovaný život prepletá na pozadí bezútešnej špiny uhoľného mesta. Na malom priestore tu nájdeme presvedčivo stvárnenú existenciu na hrane, akoby na úver. Spolužitie postáv pripomína „stretnutia duchov“, obrysy skutočnosti sa striedavo vynárajú a miznú: „Je ťažké zvyknúť si na takéto ovzdušie, čo sa nepretržite valí, rozmazáva obrysy, vonia vlhko a teplo a premieňa ľudí na neskutočné chuchvalce.“ Zamestnancov hotela desia oznamy a inšpekcie jeho tajomného majiteľa Kaleguropulosa, časť mesta prízračne žije návštevou vplyvného Bloomfielda z Ameriky, kým rozprávačovi osud ponúkne možnosť lásky, o ktorej – ako vždy – rozhoduje vypovedané či nevypovedané slovo. Najdôležitejším svedectvom a „posolstvom“ príbehu, ako som už naznačil, nie sú osudy jednotlivých postáv, ani nepriamo pomenované a nedatované historické pozadie. Týmto výsekom sveta s pôsobivo nahustenými znakmi stredoeurópskej skúsenosti a „identity“ totiž po celý čas vanie predovšetkým smútok za domovom v najširšom zmysle slova. Ako konštatuje Gabriel pri pohľade na roztratené skupinky navrátilcov ako on: „Sme ako oni, aj nás vyvrhlo Rusko a všetci tiahneme domov.“ Hotel Savoy, Rothov raný (1924), no vytríbený smútok za strateným domovom monarchie sa dostáva k čitateľom po vyše tridsiatich rokoch od autorovho posledného románu v slovenčine, a to v starostlivom preklade a s pútavým doslovom Zuzany Demjánovej. Možno len uvítať, že ho už stihol nasledovať aj výber z Rothovej publicistickej tvorby Cesty do Ruska (Premedia Group 2012).
