Vyhľadávanie
Horiaca ríša završuje trojdielnu knižnú sériu Juraja Červenáka Bohatier, ktorá „spieva“ o osudoch bohatierov, vládcov a národov – víťaziacich i porazených – za čias kyjevského kniežaťa Svjatoslava. Celý tento svet otvára prvá kniha Oceľové žezlo (Artis Omnis, 2017). Samozrejme, úvodná scéna nás ihneď namočí do autorovho štýlu a celkového príbehového zámeru.
Mrzák Iľja – to meno má pre zainteresovaného čitateľa bohatiersky „drive“, aj keď sa hneď neuvádza kompletné (Iľja Muromec) – je spitý ako drúk. Teda je nám jasné, že jeho cesta za vysokými cnosťami začína od totálneho spoločenského dna. Červenák si zvolil možnosť pracovať s neučesanou postavou, posúvať ju na základe jednotlivých epizód bližšie k cieľu. Iľja nás svojimi otázkami sprevádza prvým dielom, až s ním sa vmiesime medzi bohatierov. Forma jeho premeny dýcha rozprávkovosťou, ktorá tu znamená literárny problém, pretože neprináša inováciu (opäť tri sny, tri cesty, pravé bohatstvo, pravá smrť, pravá láska). Dej trpí prehľadnosťou, jednoduchými „vyzutiami sa“ zo šlamastiky a v replikách postavám poskakujú motivácie.
Prvému dielu však vždy čitatelia mnohé odpustia a názor si utvoria podľa pokračovania. Našťastie, Dračia cárovná (Artis Omnis, 2017) naberá na dynamickosti a napätí. Na začiatku evokuje rozprávačskú stratégiu – príbeh v príbehu – prostredníctvom Mikulovej (ruskej) povesti – byliny. Takže to bude jedna heroická epizóda zo života Svjatoslavovej družiny bohatierov. Popretie vznešenosti a uhladenosti úvodnej prerozprávanej byliny predznamenáva dobrý základový princíp – rozprávkovosť dostáva „prepotenú rubašku a zodraté gate“ (Dračia cárovná, s. 10). Bohatieri dokonca ironizujú hrdinskú bublinu okolo seba: „Ďalšie báchorky o tom, ako niekto z vás zlupol na raňajky päť volov“ (Dračia cárovná, s. 85). Dračia cárovná zdvihla bohatiersku ságu na nohy. Konečne sa tešíme na stret dvoch zvláštnych síl, konečne vypukla autorova fantázia v zmysle dejových zvratov a pozadia nadprirodzených bytostí (Baba Jaga priniesla značný potenciál ako „záporák“). Toto jednoducho chceme vidieť na filmovom plátne, i keď niektoré prvky by sa i tu dali ešte rozpracovať, prehĺbiť, ale Červenák sa v celej ságe kĺže skôr po koži bohatierov, do ich hĺbky priveľmi nevchádza.
Hoci v Dračej cárovnej dostávame príbeh netrhaný zbytočnými odbočkami, dej je zaujímavejší a napínavejší ako v Oceľovom žezle a slovo je tu viac-menej rovnako pôsobivé ako príbehovosť, bohužiaľ, Horiaca ríša veľmi citeľne stroskotáva na mnohých úrovniach. Červenák sa rozhodol pre veľkolepú tému o povestných bohatieroch. Napokon, každá fantasy v podstate zabŕda do vysokých tém a hrá na city. Takže si bol vedomý, že nemôže skĺznuť do pátosu a čierno-bielych charakterov. Lenže sprístupniť mocných a hrdinských bohatierov čitateľovi, poľudštiť ich a demýtizovať nemožno iba v rovine neustáleho akcentovania ich biologických potrieb. Často je to skutočne len ich moč či zvratky, ktoré ozvláštňujú dianie. Rozumieme, že bohatieri sú obyčajní chlapi, aj keby vykonali „potrebu“ v texte len raz. Toto na plnokrvnú demystifikáciu bohatierstva trojdielnej ságy nestačí. No opisovať to dokáže košato.
Taktiež sa tu postavy vôbec nevymanili z kategorických nálepiek, ktoré im prischli od prvého dielu. Jegor – kresťan. Mikula – pohan a hulvát. Ostávajú konštantní, ich viera sa sprítomňuje len v ich zvolaniach a modlitbách. Niekedy by sme bez náboženského zaradenia nepostrehli, o koho presne ide. Náboženská diferencovanosť postáv je, samozrejme, plusom a odzrkadľuje zložitosť historických vzťahov, ale neprehltla svoje postavy celé, zostala na povrchu – v sieti nápaditých nadávok a zvolaní. Ďalej sú tu postavy príliš jednoznačné, zrealizujú to, čo vyhlásia. Relatívnosť dobra a zla chýba. Hoci Červenák stvoril potenciálnu ambivalentnú postavu Volcha, neskôr Koščeja, no dostatočne ju nevyžmýkal. Koščej absolútne nebojuje sám so sebou, stáva sa schránkou na sebecké úmysly. Ani jeho vnútorná reč nevytrháva jeho charakter zo schematickosti. Horiaca ríša sa rozhorela tou ľahšou cestou – takmer vždy sa dozvieme z prehovorov bohatierov to, ako sa cítia, ich nonverbálne reakcie stoja v úzadí. Budovanie zmysluplných a originálnych fantasy postáv sa Červenákovi skôr darí vo sfére mytologickej – Baba Jaga/Polnočnica.
V dialógoch sa veľa hovorí, no málo udeje. Netvrdím, že dialógy nie sú na poli fantasy vítané, ale ak má skrze ne prebiehať akcia, tak potrebujeme buď postavy, ktoré žijú „vedením dialógov“ (napríklad Tyrion v Hre o tróny), alebo precíznu spoluprácu pásma rozprávača a pásma postáv. Pokojne tu mohla vystupovať nejaká figúra zvláštneho vyjednávača v službách Svjatoslava, ktorý by „perlil“. V Bohatierovi sa dialógy napĺňajú prevažne (doslova) sračkami, guľami, riťami a v tretej knihe to už skutočne prestáva fungovať. V Horiacej ríši bolo potrebné zvýšiť pozornosť pri duplicitnosti motívov, ktoré nám predostrel rozprávač a vzápätí zopakovala postava. Niektoré dialógy sa naťahujú, i keď nesmerujú k ničomu relevantnému. Samozrejme, že literatúra nemusí pracovať so slovom v dialógu tak úsporne ako scenár, repliky môžu podrobnejšie vysvetľovať, byť obšírnejšie a metaforickejšie, ale aj v literatúre a zvlášť v akčnej fantasy plní úlohu pri psychologizácii postáv a autentickosti atmosféry.
Jazyk rozhodne patrí medzi autorove prednosti. Podľa mňa už v povedomí čitateľov existuje „červenákovčina“. Je to šťavnatá zmes archaizmov, jedinečných prirovnaní a výstižných opisov. Vyťahuje zo zabudnutia ľubozvučné slovenské slovesá, dokáže slovami zakrvaviť atmosféru, z jeho opisov sme schopní „padnúť“ do deja. Škoda, že vypointovanie celého Bohatiera neodzrkadľuje Červenákov rozprávačský talent. Záver je prvoplánový. Od začiatku Volchovej premeny bolo evidentné, čo má za lubom. V Horiacej ríši sa ohnisko rozkladá v reči postáv, nie v deji a akcii. Repliky konajú, dopovedajú, odpovedajú, menia. Prvý diel bol istotne napísaný s túžbou zasvätiť čitateľa, „predžganého“ zahraničnými fantasy príbehmi, do európskeho historického bohatstva, druhý diel si autor nepochybne užil a tretí je povinný dodatok.
Dominika Petríková
