Vyhľadávanie
Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2016
Viera Švenková, popredná prozaička a publicistka, sa v poslednom čase každý rok prihovorí čitateľskej verejnosti novou knižkou, ba ak neostaneme iba pri próze pre dospelých, tak aj viacerými knižkami. Švenková patrí k autorskému typu, ktorý sa rád vracia (hoci z rôznych pohľadov a v rôznych kontextoch) k určitým témam, a ktorý ostáva verný svojmu charakteristickému, predchádzajúcou tvorbou osvedčenému spôsobu literárneho rozprávačstva. Kto pozná autorkine doterajšie prózy, môže pri siahnutí za jej ďalšou knižkou vcelku spoľahlivo odhadnúť mieru naplnenia svojich očakávaní. Švenková už približne päť desaťročí kráča vy- rovnane po svojej literárnej ceste, nepotrebuje šokovať ani ohurovať, pokojným, kultivovaným štýlom „iba“ podáva správy o meniacom sa svete, ako ho vidí zo svojej perspektívy opierajúcej sa o ustálenú hierarchiu hodnôt.
Švenková je autorkou každodennosti, v jej prózach (platí to aj o novej zbierke poviedok Hra o perly) zväčša nedochádza k tektonickým zlomom, ani k rafinovaným dramatickým uzleniam, nedeje sa v nich nič mimoriadne, spisovateľka rozpráva o všedných dňoch, o drobných, zdanlivo bezvýznamných, neraz aj banálnych radostiach, smútkoch i strastiach, skrátka o tom, čo vypĺňa väčšinu bežného ľudského času. Aj keď v pozadí niektorých poviedok cítime drámu, autorka pozornosť venuje skôr tomu, čo jej predchádzalo
alebo nasledovalo po nej, stlmené obrysy dramatického či až tragického sa vyplavujú na povrch v stíšenej podobe spomienok – na tie je prežívanie postáv bohaté, podobne, ako na sny o tom, čo by ešte mohlo prísť, v čo by sa ešte mohlo dúfať. Viaceré Švenkovej poviedky sú budované na princípe kontrastu, či už je to kontrast mesta a dediny, civilizácie a prírody, mladšej a staršej generácie, minulosti a prítomnosti, alebo aj kontrast mužského a ženského sveta; tento stavebný princíp (oba póly majú jasne vymedzené príznakové konotácie) prispieva k dynamizácii textov, no neraz zmenšuje ich potenciál prekvapiť čitateľa prvkami neočakávaného.
Od prózy k próze sa stretávame s aktuálnymi, dobu charakterizujúcimi témami, respektíve problémami, ako sú napríklad narastajúca de- humanizácia sveta, prehlbujúce sa odcudzenie jedinca spoločnosti, prírode i sebe samému, deformované medziľudské vzťahy, nevyvážená materializácia a ekonomizácia života. A od knihy ku knihe nás sprevádzajú podobné typy protagonistov, autorkin desaťročia kontinuálne vytváraný literárny svet je zaľudnený typickými, ľahko rozpoznateľnými postavami; akokoľvek by sa tieto od seba líšili, spoločným pre väčšinu z nich je hľadanie svojho miesta v živote, túžba po autentickej a zmysluplnej existencii, po hlbokom usúvzťažnení či už v partnerskom alebo inom zväzku. Aj pri čítaní najnovšej zbierky poviedok máme pocit, že vstupujeme do známeho sveta, kde na nás čakajú príbehy ľudí, s ktorými (alebo im podobnými) sme sa už kedysi stretli, že sme spoluúčastní na viacerých neľahkých, no napokon zvládnuteľných životných situáciách, na problémoch, s ktorými sme konfrontovaní vo vlastnom prežívaní, že v tomto svete so svojskou atmosférou nezablúdime, pretože ho poznáme z vlastnej skúsenosti: je to svet našej súčasnej reality. Trinásť poviedok ponúka pestrú paletu pohľadov na to, čím tu a teraz žijeme, od Bratislavy až po kraj pod Tatrami (autorke obzvlášť blízky), na to, čo nás najviac trápi, znepokojuje, bez ohľadu na variabilitu privátnych príbehov, hoci práve tie sú stavebnými kamienkami každej poviedky. Kniha má predpoklad osloviť aj širšie čitateľské publikum aktuálnosťou tém, príťažlivým rozprávačským štýlom i neprepočuteľným morálnym posolstvom, ktoré autorka programovo vkladá do svojich príbehov.
