Vyhľadávanie
António Lobo Antunes: Hra o prekliatych
Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2005
Preložila Jana Marcelliová
V origináli vyšlo Auto dos Danados roku 1985 – takže po vyše dvadsiatich rokoch čakania máme aj u nás brilantný preklad Antunesovej typológie portugalského cítenia, Hry o prekliatych, ocenenej Veľkou cenou Portugalskej spisovateľskej asociácie. António Lobo Antunes predstavuje už roky svetu zmyslovo poetickú realitu reflektovanú v expresívne metaforizovanom literárnom spracovaní. Pochádza z lekárskej rodiny a vyštudoval psychiatriu. Od malička túžil stať sa spisovateľom a ako vraví, literatúru vnímal ako antidepresívum. Pôsobil ako psychiater, píše do novín a posledných desať rokov sa venuje výlučne spisovateľskému povolaniu. V našich končinách je známy najmä vďaka českému prekladu Judášovej diery od Lady Weissovej (Mladá fronta,2002). Antunes začal románom Slonia Pamäť (Memória de Elefante, 1979), a odvtedy napísal veľa úspešných diel ako Príručka inkvizítorov (Manual dos Inquisidores, 1996), Lesk Portugalska (O esplendor de Portugal, 1997) či Milovať budem kameň (Eu Hei-de Amar uma Pedra, 2004). Jeho najnovší román má názov Včera som ťa nevidel v Babylone (Ontem Nao Te vi em Babiolonia, 2006).
Kniha Hra o prekliatych má fragmentovanú formu, je zložená z viacerých poviedok opisujúcich rovnakú smutnú udalosť – rozpad niekdajšieho rodinného impéria na čele s teraz už senilným umierajúcim patriarchom. Jeho mentálne postihnuté, nefunkčné deti sa bijú o majetok s chamtivým príbuzenstvom, aby napokon zistili, že „majetok“ pozostáva z hŕby dlhov. Tento rodinný krach je obrazom krajiny po páde umelo udržiavaného bezchybného obrazu sveta počas Salazarovej diktatúry, po Kvetinovej revolúcii v roku 1974. Antunes sa vo svojich dielach často zaoberá rozpadom koloniálneho impéria a starého buržoázneho sveta, ako aj priamym dopadom týchto udalostí na vzťahy portugalských rodín; následnú bezcieľnosť, bezhodnotovosť a dezorientáciu ich členov.
Antunesov štýl je veľmi hutný, na čitateľovu pozornosť a prežívanie náročný, priam sršiaci zmätenou energiou prežívaného vnímania, v ktorom ani prídavné mená nie sú významovo malo obsažné. Podobne ako Joyce alebo Faulkner aj Antunes používa zmenu rozprávača na dosiahnutie efektu meniaceho sa uhľa pohľadu, akéhosi kaleidoskopického zobrazenia udalosti. Rozprávač sa mení z príbehu na príbeh, no každý pohľad napokon podáva rovnako tragický čriepok do drastickej reality skrachovaného sveta rodinných nádejí. Antunes je lačný, posadnutý a dráždivý – dielo pôsobí dojmom labyrintu paranoje, fóbie, dezilúzií a halucinácií v pôsobivej konštrukcii jazykovej rôznosti. Časová simultánnosť, ktorou sa dielo vyznačuje, kladie vysoké nároky na čitateľovu vnímavosť voči prítomnosti a minulosti – v Antunesových očiach sa všetko odohráva naraz, nerozlišujúc ani myšlienkové pochody a udalosti fyzickej reality. Preto je Marcelliovej preklad tohto románu takmer samostatným tvorivým dielom rozprávajúcim o starých väzbách v novej dobe, s dikciou prispôsobenou senzualite slovenského prostredia.
Eva Batiková
