Hráči všedných dní - Jozef Mihálik

Jozef Mihálik sa vo svojej druhej knihe Hráči všedných dní (Argument 2014), prvá vyšla v roku 2011 pod názvom Neďaleko odtiaľto, programovo prihlasuje k  tomu typu realistickej prózy, akú svojho času pestoval povedzme Janko Jesenský. Svojimi krátkymi vecnými prózami na pomedzí publicistického zaznamenávania a  cieleného umeleckého výberu mapuje postavy a  postavičky mestského prostredia. Jeho ľudia nie sú žiadni hrdinovia, ale ani antihrdinovia, žijú si svoj život, ako najlepšie vedia, doslova sa ním pretĺkajú bez toho, aby rozdávali rany v  honbe za naplnením svojich cieľov. Podľa sociologického zatriedenia by mali patriť do strednej vrstvy populácie, často sú však ako námezdní arbeiteri vytlačovaní na okraj záujmu spoločnosti a  vlastne sú nižšou alebo inak (povedzme vekovo) zaznávanou skupinou obyvateľstva. Mihálikovým zamestnancom vo väčšej miere určuje životné osudy práca, než by si ich mali aktívne určovať sami. Ich snahy o sebadefi novanie končia nezriedka fi askom alebo vyhýbavým manévrom. Aj ich donchuanské pokusy vyznievajú v konečnom dôsledku trpko-smiešne. Z hľadiska rodového rozlíšenia ide o mužskú knihu, autor sa nemieni štylizovať do ženských rolí, aj keď Mihálikovi muži sú pod vplyvom prostredia často submisívni. Tým autor rúca zažité predstavy o mužskom pokolení, ich vzťahu ku krčme a mužoch-mačoch, aj keď protagonisti jednotlivých próz v sebe majú naučený archetyp „chlapáckosti“.

Hoci v knihe nachádzame zväčša príbehy, občas zarezonuje aj črta. Slabšie z próz trpia popisnosťou, v tých lepších je absencia dramatickosti nahradená novou témou alebo zaujímavým záverom. O  pointovaní možno hovoriť skôr v  úvodzovkách, ponajviac si zakončenie opisu človečieho osudu vie čitateľ už vopred sám dofabulovať. Prečo? Lebo je to tááák blízke jeho vlastným skúsenostiam. Napriek tomu niektoré pointy zaujmú, dokonca aj svojou obyčajnosťou. Percipient textu by si dokázal predstaviť aj údernejšie a  prefíkanejšie pointovanie, ale vytratila by sa všednosť existencie na periférii a predsa v strede všetkých priesečníkov.

Hráči všedných dní ani najmenej nie je knižkou zábavnou. Nesála z nej strach či napätie. Číta sa však veľmi pokojne a distingvovane, a zaručuje, že sa pri nej rozpomeniete ak nie na rodné príbehy, ktoré ste, žiaľ, tiež prežili, tak na príbehy ľudí z vášho okolia, ktoré vás oslovili svojou vnútornou drámou a tichou nemohúcnosťou, keď ste len fi gúrkou na šachovnici oveľa mocnejších.