„Môžem sa pozrieť, o čom to je?“ padne vo vlaku otázka pri pohľade na obálku knihy Vplyv Davida Bowieho na osud mladých dievčat. Titul rozhodne upúta a čitateľ háda jeho význam až po úplný záver príbehu. Jedno je isté: „O Davidovi Bowiem nie.“ „Aha.“ Prečo teda ten názov? Pointa je v tom, že hoci sa to napokon dozvieme, v podstate o to až tak veľmi nejde.

Román, v ktorom sa nenápadne rysuje niečo iné, než sme od začiatku očakávali, vychádza v edícii s príznačným názvom Tichá voda – i keď by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že neutíchajúce spoločenské debaty, ako treba správne žiť a milovať, sa po prečítaní prvých riadkov rozvíria (aj neznámy spolucestujúci s rozpakmi vrátil knihu späť), v skutočnosti sú netradičné rodinné reálie hlavnej postavy iba štartovnou čiarou na ceste k sebe samému. Paul skrátka žije s dvomi mamami. Tá biologická je komplikovaná majiteľka tetovacieho štúdia a motorkárka. S tou druhou si rozumie viac, no ľúbi obe a odmala bráni svoju rodinu pred celým svetom. Ako to ale v rodinách býva, ochrániť ju pred ňou samotnou je už náročnejšie.

Paulov prístup k životu pritom, či práve preto, pôsobí žoviálne, s laxným nadhľadom, možno trocha rezignovane. Problém tu však cítiť, a nie iba uňho. Nespočíva v rodinnom zázemí, ale vo vyrovnávaní sa s vlastnou identitou – nie pre akúkoľvek odlišnosť, pre vnímanie vlastného ja cez optiku okolia, ktorej sa nedá vyhnúť a ktorá je zriedka pripravená akceptovať a vidieť nezaujato – iných i seba. A čo s tým? Paul vie, že je „Paul, so všetkým, čo k tomu patrí.“ A tiež vie, že je vďaka svojmu androgénnemu výzoru „... neurčitý, nepomenovaný, neopísaný, málo spomínaný druh človeka. A neodporúčaný.“ Ako vraví: „Ich problém.“ Iba žeby nie. Lebo „oni“ nie sú len tí cudzí, ale aj tí najbližší. Všetci si o ňom utvárajú obrazy v rôznych farbách a nevidia ho v tých skutočných.

Príbeh hľadania lásky (k samému sebe) a vyrovnanosti sa odohráva takmer komorne, vo svojskom Paríži Paula a jeho matky Lény, ktorá na pohľad vystupuje silno, hrubo až vulgárne a autoritatívne. Neprekvapí, že zdanie klame. Nejde o ojedinelú literárnu postavu s krehkým, narušeným vnútrom pod drsným obalom a ťažkoochrannou rukou nad hlavou jediného syna – také jednoduché to však nebude. Aj preto, že fóbie a predsudky fungujú i spätne a matka, ktorá si svoju identitu nevybojovala bez rán, núti Paula, v ktorom sa hrdo (a mylne) vidí, podvoliť sa jej. Človeka vždy poznačí, keď nemôže byť tým, kým je – nech je kýmkoľvek.

Východiskové rozhranie príbehu rozširuje niekoľko postáv, ktoré sa Paulovi pripletú do života, aby zanechali ďalšie pochybnosti o hodnote vlastného ja, ak sa (ne)vymyká očakávaniam a stereotypom. Ich charaktery však ostávajú pomerne ploché, poznáme ich len formálne cez Paulovu strohú perspektívu, ktorá nám nedovoľuje nazrieť dovnútra. Dokresľujú jeho neistotu a napriek tomu, ako výrazne občas zasiahnu do deja, o nich samotných nevieme takmer nič.

Román ukazuje, že jediné, na čom možno stavať, je prijať samého seba – a to ide veľmi ťažko. Paul sa možno javí ako stoicky naladený pútnik bytím, je to však Léna, ktorej životný osud a rebelantsky obranné reakcie naň podmývajú sebaistotu jej i jej blízkym.

Situácie, ktorým čelia hlavné postavy, upozorňujú, že ľudia sú iní, než sa zdajú. Nie takí silní, slabí, dobrí či zlí. Sú hrdinami svojich životov, v ktorých pomaličky klesajú na dno, hoci sa snažia podržať sa navzájom. Ani tak si ale nie sú celkom istí, kým vlastne sú a či je to dosť. Niežeby v nich nik neveril, neveria si sami a nedokážu si tak udržať život, ktorí vybudovali, napriek tomu, koľko síl a lásky doň vložili.

Škoda, že Paulova odvážna sebareflexia, ktorá originálnou poetikou textu sľubne otvára knihu a výrazne ju jazykovo vyzdvihuje nad moderné young adult bestsellery súčasnosti, sa úvodom vyčerpá a štýl románu „vyprchá“. Dej síce nenudí, ale ani neudáva nijakú exaktnú líniu. Stratil sa hrdina a my sledujeme, ako sa hľadá. Svieži jazyk, ktorý ešte kde-tu dodáva šmrnc, nie je vždy rovnako sýty a čitateľ vtedy upadá do letargického listovania, znova netrpezlivo pátrajúc po tom, prečo sa tá kniha vlastne volá takto?

Výstižné pomenovanie jednotlivých kapitol podľa hudobných skladieb funguje popri stručnom opise v texte ako kód, ktorý najviac približuje prežívanie dôležitých postáv a ich vývoj. Konkrétne odkazy na hudbu a jej silnú emóciu nie sú v literatúre ani v autorovej tvorbe ničím novým a texty piesní tiež pomôžu naladiť sa na hlavnú myšlienkovú vlnu príbehu. Najviac asi práve tá od Bowieho: „We are nothing and nothing will help us... We can be heroes just for one day, we can be us just for one day...“

Keď sa konečne dozvieme i to, aký vplyv na osud mladých dievčat môže mať David Bowie, bude to, ako celá kniha, až do poslednej strany jemne bizarné pohrávanie sa s čitateľom, keď sa dej stáča do nepredpokladaných zvratov a tesne pred záverom otvára Paul dosiaľ neznámu kapitolu svojho života, v ktorej sa snaží nájsť spásu. Či sa to podarí, nebude prekvapením. Autor obsiahlejších románov (Valčík stromov a oblohy alebo Klub nenapraviteľných optimistov) si možno aj v tomto diele chcel nechať väčší priestor na rozprávanie, napokon sa však rozhodol inak a môžeme to považovať za zámer a odkaz – nech sa ešte stane čokoľvek, dôležité je jedno. Nezáleží na tom, kto nás dokáže prijať, ak to nedokážeme my. Musíme vedieť, kým sme, spoliehať sa iba na to a pochopiť, že je to neľahká, celoživotná úloha, ktorú za nás nik neprevezme.