Hromozvonár - Peter Macsovszky - „Mapa živých línií“

„Mapa živých línií“

„Mapa živých línií“

Peter Macsovszky: Hromozvonár, Bratislava, Kalligram 2008

  V čase, keď sa na nás valí záplava mŕtvo narodených pôvodných textov, ktoré predstierajú nielen život, ale aj bohatý vnútorný svet, pôsobí každá Macsovszkého kniha, či už prozaická, alebo básnická, prinajmenšom ohromujúco;  ako skvele kontrolovaný živel, stvárnený model dynamického nepokoja, ako možný zdroj vnútorného dobitia, vankúš „príjemnej elektriny“.

  Neviem, či vôbec možno čo i len veľmi zjednodušene povedať, že ide o hru („Nezabúdajte, že toto je hra, ktorú hráte sám so sebou. A odtiaľto nemáte kam vykročiť,“ s. 107), akokoľvek nás k tomu zvádza spôsob, akým si autor volí a umiestňuje slová, dokonca hádam môžeme hovoriť o šantení – začína sa už výberom mien postáv, trebárs Etuda (Repríza), Búrkové mračno -, keď sa rozpohybujú postavy a po nich veci, s nimi spojené. A všetko plynie hladko, autor tu funguje aj vo funkcii režiséra („Aj muža nezáujem znepokojoval.“), aj diváka („Jeho vlastný či Levanelov?“). Osoby menia identity ako skupenstvá a akoby tým nadobúdali aj nové vlastnosti, iné možnosti.

  Náročky nepíšem o príbehu, koľko by ich tu bolo? Ako v texte sedí strapec študentov, tak sa pred čitateľom slastne hompáľa strapec budúceho modrého červeného vína ďalšej historky, v každej príhode z fakulty či krčmy, či z električky (ktorá je už len v hrdinovej predstavivosti). Elektrina, ktorá vzniká a neraz nevyberane (blesky) prúdi a zasiahne, električka (tá z predstavivosti, no v ktorej hrdina uvidí aj čítajúce dievča, aj označovač lístkov), odstavená továreň Iluminis Elektrik, Giorgoneho obraz Búrka, množstvo kníh, ktorých sa rozprávač pomerne šarmantne snaží zbaviť, a zároveň ich ako urieknutý kupuje, „pohlcovač“ toaletného papiera tajomník Hirriak a ešte omnoho viac v krátkych, vždy akoby ukončených a mnohé naznačujúcich sekvenciách.

Predmetnosť, taká podstatná v lyrike, tu má takisto významné miesto, najmä keď do dverí vchádza Bádanie alebo sa na stene zjaví Strukokaz. A znova súvislosť s poéziou, tentoraz autorovou, keď často spomína konkrétne, až s matematickou presnosťou zaznamenané detaily z Knihy o tovare (pre tých zábudlivejších: Macsovszkého ostatná básnická knižka sa volala Tovar), ale s pedantnosťou skoro pramennou v istých úsekoch čerpá aj z knihy Abeceda sekretárky či Kniha vecí. (Otázka bokom: ide o reálne knihy?)

Čítať Macszovszkého je aj pôžitok, aj radosť z nových plavných spojení, spomeňme povedzme „vysokohorské hlasisko“, „masívne čakala“, no podstatné je, že tak ako je popri svete vecí naplnená aj svetom najmenších živých tvorov, počínajúc librofágmi, o svete vzťahov ani nehovoriac, plná je štruktúrneho pohybu a vzájomných akcií medzi zúčastnenými, a možno ju azda čítať, ak autor dovolí, ako dlhý, nezvyčajne duchaplný vtip, kde je však pointa na konci (či na začiatku, alebo v strede) každej obraznosťou i vecnou jasnosťou nabitej vety. A čo je ešte medzi nimi!

Viera Prokešová