Vyhľadávanie
Keď v roku 1939 John Steinbeck vydal román Hrozno hnevu (Vydavateľstvo Slovart 2014), netušil, že zaň dostane Pulitzerovu cenu, že ním uchváti milióny čitateľov nielen doma v USA, ale po celom svete, a že ním aj mnohých pobúri. Najnovší skvelý slovenský preklad v podaní Otakara Kořínka navyše vychádza v období, ktoré má s opisovaným v knihe viaceré paralely.
Niet pochýb, že Steinbeckovo dielo má výrazný sociálny akcent. Dokonca neraz pôsobí buričsky. Nemožno sa čudovať, vtedajšie ožobračovanie nájomných roľníkov nabralo nebývalé rozmery. Títo bezzemkovia, nemajúc kam hlavu skloniť, vybrali sa na veľkú cestu do krajiny zasľúbenej, do Kalifornie. Aspoň tak im ju opisovali všetky navlas rovnaké náborové letáky ponúkajúce prácu na pomarančových plantážach. A ľady, v tomto prípade ľudia, sa pohli. Celé rodiny putovali krížom cez Severnú Ameriku, zlievali sa ako toky z malých prítokov, bočných hradských, na hradskú č. 66, hlavnú hradskú vysídlencov, ktorá viedla až do Kalifornie. Putovali za vysnívaným rajom. Niektorí postarší púť nezvládli, iní sa odpojili, a ak zomrelo dieťa, to bolo treba pochovať riadne, lebo odumrela časť budúcnosti. Ak vysídlenci stretli niekoho navracajúceho sa, ktorý neochotne prezradil, že ich nečaká naplnenie snov, ale kríž, a kríž azda ešte väčší, než doteraz v živote zažili, zdvorilo ho vypočuli, ale odmietali mu veriť. Odmietali naštrbiť si vlastnú vieru.
Dnes sme svedkami masového exodu z afrických a blízkovýchodných krajín smerom do Európy. Aj týchto utečencov poháňa slepá viera v lepšiu budúcnosť, ku ktorej sú ochotní dostať sa i za cenu vlastného života. Prečítanie knihy Hrozno hnevu pomôže lepšie chápať ich situáciu a motívy ich konania. Azda aj takto sa prejavuje nadčasovosť dobrej literatúry.
A komu bude uvedená paralela málo, môže si všimnúť jednu z kapitol románu. V nej sa pokúša neustále utiecť a zachrániť si svoj život úbohá korytnačka, ktorú sa snažia rozpučiť nákladné autá, alebo sa usiluje odniesť si ju pod pazuchou ako potravu jeden z protagonistov príbehu. V iných kapitolách sa nad oslavovanou kukuricou (nielen u nás sa za minulého režimu dopestovaná kukurica oslavovala) zatiahnu mračná s vetrom a pokryjú ju sivým prachom. Sucho úrodu dorazí. Ktosi osadníkom povie, že sa malo orať po vrstevniciach, aby sa voda zadržiavala v krajine, a nie ako to robia oni už desiatky rokov, po zvážnici. Ale kto by si to všímal, keď sa v prvom rade snaží zarobiť si aspoň na prenájom a prežitie? Alebo – nájomníci pôdy smútia, že musia opustiť vyprahnutú zem, ktorú obrábali už ich dedovia, ale akosi zabúdajú, že ich dedovia odtiaľ vyhnali Indiánov, pôvodných obyvateľov šírych krajov, a tí tiež zrejme pôdu svojich dedov opúšťali zronení. Kto je uprostred toho vyháňania a útekov jediný spravodlivý?
