Vyhľadávanie
Eva Maliti: Hry
(Krcheň Nesmrteľný, Jaskynná panna, Vizionár, Unavená Medea)
Doslov Ján Šimko
Bratislava, Drewo a srd 2007
Eva Maliti, prozaička, dramatička, literárna vedkyňa má na konte dve literárnovedné monografické práce, zbierku poviedok a štyri divadelné hry. Kultúrna verejnosť ju pravdepodobne vníma najmä ako úspešnú dramatičku, hoci autorka svoj vstup na literárnu scénu začínala prozaickou zbierkou Krpatý vrch (1994). O niekoľko rokov neskôr sa Eva Maliti predstavila divadelnou hrou Krcheň Nesmrteľný (2001), ktorá vznikla na základe jednej z próz obsiahnutých v debute a zvíťazila v súťaži Dráma 2001. Inscenovali ju v martinskom Komornom divadle aj v Slovenskom národnom divadle v Bratislave (touto hrou Maliti zvíťazila v súťaži Dráma 2001) . Až v obdivuhodne krátkom čase nasledovala hra Jaskynná panna – opäť dramatizácia vlastnej prózy (2003), potom hra Vizionár (2006) a Unavená Medea (2007). Hry Evy Maliti boli preložené do viacerých jazykov a prezentované na domácich aj medzinárodných divadelných prehliadkach. Možno len privítať, že vydavateľstvo Drewo a srd prinieslo v edícii Dráma súbor autorkiných hier a dalo tak možnosť oboznámiť sa s nimi aj tým, ktorí ich nemohli uvidieť na divadelných javiskách.
Autorka svojimi prózami aj divadelnými hrami vniesla do súčasnej slovenskej literatúry viaceré nové prvky, obohatila nimi register zaužívaných poetík. Za jeden z najzaujímavejších prínosov pokladám jemné, dobre premyslené skĺbenie domácich (literárnych aj mimoliterárnych) tradícií s netradičnou poetikou, ktorá je silne ovplyvnená symbolizmom (predovšetkým ruskej proveniencie), no pritom si zachováva svojbytný a autentický charakter. Maliti umne používa jestvujúce archetypy, stávajú sa pre ňu účinnými nástrojmi analýzy zobrazovaných postáv, dejov, prostredí. Hovorí o realite akoby cez skratky a náznaky zakódované v archetypálnej rétorike, čím sa rozširuje časová rozvrstvenosť jej textov, „minulostná“ optika sa v nich plynule strieda s optikou „prítomnostnou“, presnejšie by sa dalo povedať, že obe časové dimenzie v používanej optike splývajú...
Autorka je vo svojich textoch analytická a zároveň metaforická, realistická (drobnokresba prostredia, postáv, situácie), a zároveň symbolická, siahajúca po prvkoch hyperbolizácie, absurdizácie. V jej textoch sa prelínajú prvky skutočnosti (s niektorými dôverne známymi, dôverne zažitými reáliami charakteristickými napríklad aj pre našu nedávnu minulosť) s mýtickými prvkami, s akýmisi dejinnými konštantami; obrazy aktuálnej prítomnosti (dokladované napríklad technickými vynálezmi) prechádzajú do historických odkazov, zdôrazňujúc tak kontinuitu ľudských dejín, opakovateľnosť (vrátane opakovateľnosti chýb) – a aj nepoučiteľnosť dejinných aktérov. Autorka používa prostriedky irónie, ba až satiry, no vo vzťahu, aký utvára medzi svojimi postavami (a aj v jej autorskom vzťahu k postavám) nechýba (čo len skromný alebo čiastočne skrytý) prejav ľudskej vrúcnosti, záujmu o druhé osudy a úsilie pochopiť ich – najmä v ich odlišnosti, inakosti, ba priam „vychýlenosti“. Väčšina jej postáv je totiž práve taká: odklonená od „normálu“. A predsa v jej postavách nachádzame čosi všeľudské, odvažujem sa povedať, že dokonca univerzálne. Napríklad túžbu viacerých jej postáv zasahovať do sveta s úmyslom vylepšovať ho, ak už nie hneď zachraňovať. Takou je najmä Meri z Jaskynnej panny, ktorá, celkom stotožnená so svojou fantazijnou rolou, sa nevie dočkať, kedy privedie na svet Mesiáša alebo aspoň Mesiáška a naplní tak svoje vlastné sny, ako aj sny (aspoň časti) ľudstva.... V podobnej polohe, hoci na pozadí celkom iného príbehu, sa ocitá vizionár z rovnomennej hry, aj on chce zachraňovať, meniť, vylepšovať. Vedia vo svojej naivite kombinovanej s fantazírovaním títo záchrancovia, aké ciele v skutočnosti sledujú, alebo prepadajú sebaklamu, a prepadajú mu dokonca s radosťou, hrajúc presvedčivo svoju rolu...? A ešte základnejšia otázka: Jestvuje v súčasnej dobe (a zrejme nielen v nej) spôsob zasahovania do sveta, ktorý by garantoval jeho nápravu, nepremieňajú sa aj tie najušľachtilejšie idey a ideológie na inštrumenty manipulácie? Eva Maliti dáva na túto otázku jednoznačnú odpoveď, ktorú – na komicko-tragickom pozadí – v nijakom prípade nemožno pokladať za poplatnú cynizmu, skôr za výsledok triezveho, racionálneho a najmä – skúsenosťami poučeného pohľadu... Priestor recenzie nedovoľuje pristaviť sa pri ďalších hrách, hoci nepochybne by si tiež zaslúžili pozornosť (zaujímavá je pre mňa napríklad otázka autorstva, originality a epigónstva nastolená v Unavenej Medei)...
Súbor štyroch hier dopĺňa doslov - fundovaná štúdia Svet o štyroch rovnakých stranách Jána Šimka, ktorá ponúka isté interpretácie dejových línií a protagonistov v hrách Evy Maliti. O to vlastne išlo aj mne, načrtnúť možné interpretácie, a o ich hľadanie zrejme pôjde aj čitateľom knižky.
Etela Farkašová
