Hry vetra - Viera Švenková

Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2015

Viera Švenková (1937), popredná prozaička, esejistka a publicistka, patrí k stáliciam na slovenskej literárnej scéne už niekoľko desaťročí. Je to autorský typ, ktorý ostáva verný určitému tematickému okruhu a osvedčenému spôsobu rozprávačstva. V novom románe, ktorý možno označiť ako sociálny román (v zmysle úsilia kriticky reflektovať súčasnú sociálnu realitu), Švenková situovala dej do Bratislavy, čo jej umožnilo poskytnúť zábery intelektuálneho prostredia (konkrétne prostredia redakcie istého populárneho týždenníka), a s tým súvisia aj iné typy protagonistov, na aké sme viac či menej zvyknutí vo väčšine autorkiných próz.

Epická línia románu je pomerne jednoduchá, kľúčovou udalosťou je rozvod hlavnej postavy Nely, ktorú manžel Anton, šéfredaktor spomínaného týždenníka, podvádza so svojou sekretárkou Soničkou. Nela sa začne obviňovať z chýb, pre ktoré nezvládla manželskú rolu, a v prvej fáze rozbehnutých udalostí je rozhodnutá bojovať za záchranu manželského vzťahu: kvôli sebe i kvôli dospievajúcej dcére Lucii. Neskôr sa so situáciou vyrovnáva, ponára sa čoraz väčšmi do prekladateľskej práce, v ktorej nachádza zmysel života, upína sa na literatúru a napokon v starobe nachádza duševnú rovnováhu najmä vďaka bohatému vnútornému svetu, ktorý si programovo dlhodobo vytvárala… V postave jej manžela Antona Švenková vytvorila typ muža, ktorý emocionálne ukotvenie nenašiel ani v novom vzťahu, ba, ani ho tam – čo je menej zvyčajné – neočakával. Vstupoval do neho so značnou mierou ľahostajnosti, nová rodina mu nemohla vynahradiť to, že sa mu nepodarilo naplniť ambície z mladosti – stať sa spisovateľom alebo aspoň vynikajúcim novinárom. Protagonista si pridobre uvedomuje svoje zlyhanie v tom, na čom mu naozaj záležalo, frustráciu neprekryje ani nové manželstvo a otcovstvo…

Švenkovej román nemožno zredukovať len na príbeh stroskotania starého a (ne)naplnenia nového partnerského vzťahu, hlavný príbeh je votkaný do „príbehu“ celej našej súčasnej spoločnosti. Autorka otvorene identifikuje jej viaceré (najmä morálne) kazy, ako pohltenie konzumom, duchovné vyprázdnenie, hodnotový chaos, no nebola by to Švenková, aby nepoukázala aj na rastúcu sociálnu nerovnosť a nespravodlivosť, na absenciu ideí, ktoré by mohli zmeniť smerovanie takejto poblúdenej spoločnosti, a vôbec, celého súčasného sveta.

V spoločenských podmienkach, kde peniaze a materiálny zisk predstavujú dominantné hodnoty, sa Švenkovej hrdinky a hrdinovia zväčša zhodujú v konštatovaní o chorom svete, no nemajú silu niečo na ňom meniť, ostáva im buď tichá rezignácia ústiaca do prázdnoty ako hlavného životného pocitu, alebo útek do vnútorného sveta vystavaného z hodnôt klasickej literatúry (klasického umenia) – alebo aj angažovanosť v prospech druhých, ktorí sa ocitnú v núdzi a potrebujú pomoc…

Hry vetra sú románom o našej súčasnosti, ale možno ho vnímať aj ako román o literatúre a jej možnostiach pozitívne zasiahnuť do života, byť v ňom (pre niekoho) pevným bodom určujúcim hodnotovú orientáciu. Kniha má predpoklad osloviť širšie čitateľské publikum aktuálnosťou, nekomplikovaným rozprávačským štýlom, ale aj kritickosťou pohľadu na to, ako dnes žijeme, a morálnym posolstvom, ktoré z tohto pohľadu vyplýva.