Vyhľadávanie
Bratislava, Artforum 2011
Čo viem o Islande? A čo viem o jeho hudbe? – tieto otázky by si mohol položiť človek, siahajúc po knihe Juraja Kušnierika, publicistu, redaktora a jedného zo zakladateľov Artfora. Island spolu s ostatnými severskými krajinami patrí medzi čoraz lákavejšie a populárnejšie „hity“ nielen pokiaľ ide o cestovanie, ale aj kultúru. Chladný tmavý Sever je pre väčšinu „našincov“ tajomnou oblasťou kdesi v diaľke, no a kompas záujmu Juraja Kušnierika už dlhší čas ukazuje práve tam, smerom hore. Na ostrov medzi dvoma kontinentmi: Island.
Hudba ostrova je, ako píše autor, o tom, čo videl, o ľuďoch, ktorých pozná, o hudbe, ktorú počúva, a napokon asi tak trocha aj o ňom samom. Teda žiadna turistická príručka, či opisný cestopis. Je to skôr príjemné rozprávanie pri voňavej káve v Islandskej kaviarni Hressó, kde aj vskutku vznikala veľká časť knihy. Hlavnou témou „rozhovoru“ je islandská hudba. Hudba je však spätá s človekom a s krajinou, v ktorej žije, vďaka čomu sa v knihe Juraja Kušnierika dozvieme aj o myslení, obliekaní a stravovaní Islanďanov, o ich ságach, obľúbených reštauráciách, o ich nočnom živote, ekonomike, počasí, priezviskách, či životnej filozofii. Tak ako cestovateľ po príchode do novej krajiny, musí si aj čitateľ na voľný štýl rozprávania a množstvo nových, pre neho neznámych názvov spočiatku zvyknúť. Na čítanie tých komplikovanejších ako Hallgrímskirkja, Gigjukvisl, Thingvellir, či Vatnajokütl, do ktorých sa nám zamotávajú oči, mu autor dáva menší návod, našťastie hneď v úvode knihy...
Juraj Kušnierik si ako „skeptický Európan“ znalý slovenských i európskych hudobných pomerov neveriacky kladie otázku: Prečo je na Islande tak veľa dobrej hudby? Odpoveď hľadá medzi hudobníkmi, vydavateľmi, kamarátmi. Za príčiny považuje náhodu i pracovitosť, marketing, prírodu, dlhé zimné večery, nudu, malosť a izolovanosť, múdru kultúrnu politiku, či jedinečné vlastnosti vody... Na pozadí tohto diskurzu pritom čitateľ spoznáva interpretov a kapely, ako Purrkur Pillnik, K.U.K.L, The Sugarcubes, Sigur Rós, Gusgus, Emilianu Torrini, Múm, Útidúr atď. Sú to všetko ľudia, riadiaci sa heslom „do it yourself“, navzájom sa poznajú, podporujú sa a nezávidia si (jav u nás, žiaľ, takmer paranormálny). Sú nadmieru talentovaní a originálni. A tak sa, podobne ako pred rokmi snáď najznámejšia islandská speváčka Björk, postupne dostávajú do povedomia britského a európskeho publika. U nás môže niektorých z nich divák poznať vďaka festivalu Pohoda.
Predpokladom každého poznania je však aktívny záujem. Pre tých, ktorých odpoveď by na moje úvodné otázky bola skôr negatívna, odporúčam „pustiť sa do rozhovoru“ s hudobným sprievodcom Islandom, s knihou Juraja Kušnierika.
