Hudba v ovocnom sade - Douglas Dunn

Z osobnej skúsenosti

Douglas Dunn

Hudba v ovocnom sade

Literárna nadácia Studňa 2009

Preklad Jana Kantorová-Báliková

Škótsky básnik, kritik, vysokoškolský profesor, pôvodne knihovník Douglas Dunn (1942) vo svojej počiatočnej tvorbe vychádzal z britskej povojnovej lyriky, ktorá sa vyznačovala jazykovou priamočiarosťou a tematicky sa venovala všednému životu. Už od prvej zbierky Terry Street (1969) je jeho kľúčovou témou postavenie (i oslava) robotníckej triedy vo Veľkej Británii. V nevzhľanom meste Hull našiel básnik svoju urbánno-provinčnú identitu, tu má pôvod jeho škótske regionálne povedomie, ktoré dnes propaguje. Titul, ulica, kde v tom čase býval, sa stáva metaforou života neprivilegovaných vrstiev plného odriekania, ktorý však poskytuje i drobné radosti: „No niet tu nepokoja. Prach je taký jemný, / že sotva zbadáš – zostarel si, už príliš na volanie po zmene“ (Terry Street v novom svetle).

Zrejme najväčší úspech dosiahli Dunnove Elégie, venované pamiatke prvej ženy, ktorá zomrela „príliš včas“ ako tridsaťdeväťročná roku 1981 na rakovinu. Rovnaký počet básní sa od ostatného diela odlišuje takmer romantickou subjektivitou a básnickou sebareflexiou v podobe sonetov či iných tradičných foriem. Individuálny smútok a  bolesť sa odrazili v univerzálne platných sentenciách o láske, strate a  umieraní: „Stojím, čakám s plačom / na odpustenie, neviem presne za čo“ (Kaleidoskop). Spomienka dovoľuje vzoprieť sa fatalizmu,  subjekt sa  napokon rozhoduje pre mocné a vedomé akceptovanie života.

Z pozície outsidera pokračuje básnik v spontánno-asociatívnych pozorovaniach, ktoré sa v Barbaroch obohacujú o politický tón. Svetlo severu znamená nielen návrat k sociálnej tematike, ale obsiahlo i pacifisticky motivovanú kritiku armády ako nástroja, ktorou štát presadzuje svoje mocenské ambície. Názov  nasledujúcej zbierky Danteho bicie je alúziou na terza rima, metrickú formu použitú v Božskej komédii.

Slovenský výber, ktorý nevedno prečo uviazol už pri roku 1993, obišiel politickú lyriku (výnimkou je azda Vojna v Kongu), tému robotníckej triedy i čísla venované objaviteľovi saxofónu A. Saxovi (toho pripomína iba ak kresba na obálke). Prekladateľka Jana Kantorová-Báliková, duchovne spriaznená (k afinite sa priznáva i v záverečnej poznámke), mohla ťažiť z vlastnej básnickej skúsenosti, nevyhýba sa teda ani rýmovanej lyrike, aj keď tá sa v Dunnovej tvorbe objavuje, zdá sa, skôr sporadicky (Rukavička, Francúzsko, Kaleidoskop). Citlivosť prejavila zas voči rytmu tam, kde zdanlivo ide o voľný verš.

Práve tak ako sociálne a politické témy nájdeme u Dunna i motív straty a odchádzania vizualizovaný vädnúcimi kvetmi či prázdnou, opustenou izbou. Napĺňa tak vlastné krédo: dobrá báseň má zapôsobiť na myseľ, srdce a ucho – máme ju zároveň počuť, cítiť i porozumieť jej.

Ľudovít Petraško