Vyhľadávanie
Humor-podkožník
Tomáš Janovic: Dostal rozum
Ilustroval Dušan Polakovič
Levice, Koloman Kertész Bagala, L. C. A., 2001
Literatúra vytvára široké spektrum žánrov a tak zároveň ponúka možnosť uspokojiť každý čitateľský naturel. Hoci je pravdou, že autorsky sa preferuje vážnejšia časť literatúry a humoristické texty majú často zastreté autorstvo, lebo vychádzajú z ľudového fenoménu, neznamená to, že ak sa objaví výnimka, je niečím navyše alebo nebodaj „mimo“. Predsa v živote je najkrajšie, keď si môžeme slobodne vybrať. O pestrejší výber i presvedčivejšiu mieru slobody sa vlastne postaral aj Tomáš Janovic aforistickou knihou Dostal rozum.
K aforizmom zaradeným do dvoch časti Moje desatoro a Opodeldok by podľa môjho názoru nebolo šťastné pristupovať ako k väčším prózam. Jednorazový prísun by z iskrivo inteligentného humoru urobil sivú znôšku dojmov, koniec koncov, mnohé veci by unikli a čaro úsmevu by sa jednoducho stratilo. Je to, naopak, kniha, ktorú by ste mali mať vždy kdesi v blízkosti, v kabáte, v taške či na stole, aby sa vám v ľubovoľnej chvíli a vo chvíli, keď to najviac potrebujete, jednoducho pritrafila do cesty, možno práve tak, ako sa v obrátenom garde Janovicovi triafali do cesty nápady, na základe ktorých potom spísal svoje dielko. Inými slovami: je to kniha pestrých životných situácií a múdrostí, ktorá má veľkú šancu stať sa vašou priateľkou! Ako inak nazvať odzbrojujúce pohladenie, ktoré poskytne veta: „Pokrytci / zjedia burinu / a serú ruže“ (s. 67), keď vás pochytí zlosť na klamstvo a pretvárku sveta alebo, priznajme si, nezapôsobí túžba: „Keby sa tak dalo / dohodnúť / so životom / že ho budeme žiť / najprv na nečisto“ (s. 62) skutočne priateľským teplom? Netreba však pri hodnotení pozabudnúť na fakt, že rovnako ako sú aforizmy altruistické k čitateľovi, tak nemilosrdne dobiedzajú, hryzú, štípu, škriabu, trhajú chyby a chybičky človeka, a veru tiež kopnú, zrania a vylepia zaucho ľudskej obmedzenosti i hlúposti. No kto by sa nezasmial, pravdaže s uistením, že napríklad aforizmus: „Keď sa intelektuálovi / postaví / ihneď skúma / aký má / filozofický rozmer“ (s. 39) rozhodne nie je o ňom...
V úvode som spomenul, že autorský humor v knižnej podobe je u nás skôr zriedkavosťou, preto si myslím, že Janovicova kniha spolu s ilustračným vybavením Dušana Polakoviča je dnes prepotrebná, a nielen dnes, svojím dosahom totiž nestratí aktuálnosť nikdy, veď sa opiera priamo o človeka, a kým tu bude on, bude tu ona, lebo s človekom je tu nekonečné množstvo chýb, a teda príležitostí pobaviť sa na nich. Spisovateľovi sa to podarilo vďaka tomu, že nikomu nič neodpustil, nikomu nebol poplatný, vstúpil do riadkov svojich satír sám s vybrúseným rozumom, s jediným cieľom: uľahčiť nám dennodenné kríže a trpkosti. Napokon, vystihuje to pointa, ktorá sa vykľuje na svet pri rozlúštení názvu druhej, rozsiahlejšej časti knihy Opodeldok – samozrejme, neprezradím všetko, len napoviem, že ide o prostriedok, ktorý nám (postihnutým životom) síce nedaruje riešenie, ale aspoň nám to všetko uľahčí, ako humor! A toto sú dôvody, ktoré pomohli Janovicovým myšlienkam odrážať sa od povrchu smerom dole, vliezť a usídliť sa hlboko pod našou bytostnou kožou, vystihnúť nás, vyfarbiť, existovať v nás a v optimistickom prípade, aj nás zmeniť, k lepšiemu.
Radoslav Matejov
(In: Knižná revue, XII. Ročník, 9. 1. 2002, č. 1, s. 5)
