Vyhľadávanie
Dana Podracká: Hystéria siberiana
Bratislava, Slovenský spisovateľ 2009
Predstaviť knihu esejí Hystéria siberiana nie je ľahké. Začnem celkom od začiatku – od obálky s výrezom fresky Andrea Mantegnu Stretnutie. Dve deti obkolesené „oponou“ dospelých. Pre autorku stelesňuje detské solitérstvo, detskú podobu hystérie siberiany v zmysle osamotenej duchovnej cesty, ktorú musí každý prejsť sám – a pokračovať v nej celý život.
Sme tu len tak, že prechádzame životom: celé smerovanie je vlastný pohyb ,,niekam“, či už v zmysle nutnosti náhody, alebo nutnosti pevného Božieho zámeru. Paul Ricoeur píše: „Rozumové chápanie sa nepotlačiteľne usiluje odtlačiť od seba nutnosť, z toho dôvodu, že nutnosť je pre slobodu do určitej miery zraňujúca. Nutnosť je bytostne dvojznačná: čo je podmienkou, je zároveň obmedzením, čo je pre mňa podstatné, ma zároveň ničí.“ Podracká sa v svojich esejach v podstate pohybuje po týchto dráhach. V desiatich kapitolách, z ktorých každá má tri časti, sa dotýka na vysokej literárno-esejistickej úrovni rôznych nesmierne zaujímavých, ale i tabuizovaných tém, a musím povedať, že s množstvom presahov do svojbytnej filozofie (možno jej ďalšia kniha bude už filozofickou syntézou tohto širokého záberu tém krúžiacich okolo otázky zmyslu života, ktorá je jedinou skutočne hodnou skúmania a približujeme sa k nej v Hystérii siberiane z najrôznejších strán).
Už len sama numerácia jednotlivých kapitol dáva tušiť, že v knihe sa deje niečo nezvyčajné, že sa tu odohrávajú príbehy duše v psychoduchovnom priestore, zároveň ich reflexia a vzťah k nášmu každodennému životu. Podracká nezaprie v sebe poetku, názvy kapitol majú v sebe silný poeticko-intelektuálny náboj: ponechanosť uprostred voľby, imaginárny kruh, dieťa solitér, bytostná dimenzia ticha, kniha genóm, obrazy s neskonzumovanou hrôzou, strach z intimity, persóna potrebuje masku, výlučný vzťah, metafyzika rany, hraná smrť, zotrvávanie v túžbe po bytí - toto posledné je názvom šiestej kapitoly, ktorá začína pre autorku netradične, záberom na život rockovej hviezdy a, samozrejme, jej smrť. Je zaujímavé sledovať vývoj textu, ktorý pokračuje cez analýzu koncertov rockových skupín, ktoré stelesňujú hystériu skupinovej lásky, a tento fenomén je jedným z najpríznačnejších nielen pre druhú polovicu 20. storočia, ale aj pre toto storočie – a znamená to, aby láska prišla hneď, aby zatvárala klietku démonov: úzkosť, nespavosť. V pozoruhodných asociáciách sa tu autorka dotýka obetí holokaustu, incestu, drog, amnézie: to všetko v nepretržitom slede obrazov, voľných, ale pre ňu záväzných spojení najrôznejších aspektov dobrodružstva duše, často práve tých temných, závislých na tajuplnom zoskupení DNA, prostredia a toho, kam budeme po „vrhu kockou“ vrhnutí, do akého života, osudu, či neživota a neosudu, ak sa nám nepodarí splynúť so svojím tieňom, ktorý potom musíme celý život nasledovať do najtemnejších priepastí.
Je náš život podobný putovaniu buddhistických mníchov tudongu, ktorí sa denne vydávajú na cestu bez toho, aby vedeli, kam idú, a počas putovania nesmú spať pod strechou?
Za čím putujeme? Dana Podracká v poslednej eseji píše: všetko, čo je na zemi, má svoj pôvod v niečom, čo je mimo nej, dokonca nie je vylúčené, že aj ľudské bytosti sú zlomovými čiastkami asteroidov... toto je nádherná a nádejná predstava smerujúca predsa len k zmyslu toho tu a teraz, napriek jednostaj číhajúcej temnote: že sme zlomkom svetla... Kozmický človek v nás, píše autorka už v závere knihy, má dve stránky: jedinečnosť a ľudskosť voči ostatným... naše putovanie, naša hystéria siberiana sa končí, keď sme schopní celý sa odovzdať a prijať niekoho ako celok ... po tomto túžime v najhlbších snoch a túžbach.
Čítanie esejí Dany Podrackej je dobrodružstvom ducha, inšpiráciou na ceste k pochopeniu samého seba, a tým aj druhých. Je neprestajným sledom stôp v čistej bielej mrazivej zasneženej krajine alebo v nekonečnosti Vesmíru, v ktorom sa vznášame a každý svojím spôsobom prebývame.
Umenie presahuje stav ducha doby, presahuje ho aj kniha Hystéria siberiana, je na čitateľovi, aby sa ňou dal zlákať do priestorov, ktoré mu budú po jej prečítaní bližšie zrozumiteľnejšie.
Dnes, keď píšem tieto úvahy je práve štyristo rokov od prvého pozorovania Vesmíru ďalekohľadom. Čo všetko sa otvorilo? Celá nádhera netušeného a vzdialeného. Aj pohľad spisovateľa, spisovateľky je akýmsi ďalekopohľadom otvárajúcim existujúce a z tohto pohľadu doteraz neznáme priestory.
Mila Haugová
