Zvýraznený citát sa nachádza na začiatku knihy Dušana Mitanu Môj rodný cintorín s podtitulom Pamäti (v poradí už jej treťom vydaní). Mohlo by sa zdať, že je to akýsi prológ ku klasickému vykresleniu intímnej dedinskej atmosféry charakterizujúcej autorovo detstvo. Forma spomínania sa tu väčšinou nespolieha iba na presný opis, ešte intenzívnejšie sa opiera o silu subjektívnejších pocitov. Od rozprávačského evokovania už dávno stratených momentov by sa niečo podobné mohlo očakávať. Za zmienku v tejto súvislosti stojí aj to, že vo faktoch slabšie „ukotvenej“ pamäti je to horšie s jej kontrolou. Už povrchná znalosť Mitanovej ostatnej tvorby by za touto zdanlivo nevinnou poznámkou neočakávala nič iné, ako autorské zámerné prekračovanie hranice logických a fyzikálnych zákonitostí fungovania sveta, hoci úplné neutralizovanie konvencií nenájdeme ani tu. Autor totiž neoberá svoje rozprávanie o každodennú skúsenosť. Čitateľ je v prvom rade konfrontovaný s určitosťou prostredia. Presnú sociálnu vyhranenosť bez problémov identifikuje aj pri výbere postáv, no o možnosti akéhosi stotožnenia sa s nimi by som v tomto prípade radšej nehovoril.
Od úvodu sledujeme životné epizódy hrobárskej rodiny. Charakter ich dedeného „remesla“ dodáva celému dianiu zvláštnu „duchovnosť“. Pozorovateľom a rozprávačom toho celého je Duško-Basa. Okrem neho nás autor nemilosrdne konfrontuje s naturálnosťou (v tých najexponovanejších chvíľach až primitívnosťou) jeho deda, otca, matky či brata Serváca. Ďalej sú to farár a starec Fidibus, ktorý v závere trochu symbolicky, no hlavne v šialenom amoku, zabije kľúčovú postavu rozprávania – už spomenutého rozprávačovho deda. Práve na jeho sociálne, pragmaticky, emocionálne, a hlavne morálne nejasnom prežívaní postavil Mitana základy celej prózy. Predstavuje vzdelanca a zároveň absolútneho dedinského odroňa, liečiteľa či len príležitostného opilca. Motivicky dôležitý je v próze aj tajomstvom podfarbený príchod Duškovej sesternice Alžbety. Tá je v knihe naopak nositeľkou tak trochu ušmudlaného erotického napätia, ktoré však k obrazu denných peripetií rodiny akosi pasuje.
Mitana to napriek prítomnosti podtitulu Pamäti s konzekventným napĺňaním obsahu žánru až tak veľmi nepreháňa. Nesnaží sa modelovať extra sofistikované či dokonca šifrované pravdy o univerzálnej skúsenosti subjektívnej pamäti. Zdanlivo bez pravidiel sa stavia aj k vyrozprávanej rodinnej minulosti, hoci v tomto prípade zostáva dodržaná aspoň tradičná forma, ktorej častý základ tvorí už naznačená trojgeneračná štruktúra. Scény z rodinného života umiestňuje autor okrem domu do scenérie cintorína. Aj bez ďalších vysvetlení ide o exkluzívny priestor obsahujúci intenzívny citový náboj. Len v náznakoch je obraz pamäti „rodného cintorína“ transponovaný do individuálnej pamäti členov rodiny. Rozvinutý nie je ani pomer medzi idealizáciou, či naopak jeho negáciou. S týmito vrstvami pamäti pracuje autor iba zriedkavo, čo však neznamená, že niektorí protagonisti neprechádzajú viditeľnými identifikačnými premenami, a to najmä vo chvíľach, keď tento priestor opúšťajú (napr. odchod brata Serváca do baní v Ostrave).
Základným napätím Mitanovho rozprávačského štýlu teda nie je v tomto prípade rozdiel medzi spomienkami na detstvo, resp. mladosť a ich neskoršou aktualizáciou. Oveľa intenzívnejšie napätie ponúka kompozícia diela, v ktorom autor predimenzoval jeho kapacitu. Výsledok preto veľmi nepresviedča, hoci v sebe obsahuje niečo z jeho tvorby konca šesťdesiatych rokov. Formálne to potvrdzuje napríklad 7. kapitola, uverejnená už oveľa skôr ako jedna z próz zbierky Psie dni (1970). Okrem toho si autor ponecháva aj kus irónie a humoru, no často zostáva iba na jeho povrchu. Trochu mechanické je aj využitie symptomatického jazyka obce Lieskové. Napriek tomu sa domnievam, že nás Mitana neoberá o čitateľnosť týchto jeho zvláštnych pamätí. Otvorená však zostáva pre mňa aj naďalej otázka ich hlbšieho „vstrebania“.
Karol Csiba
