Vyhľadávanie
Bratislava, Petrus 2010
Autorka nechala v titule knihy zo svojho mena iba ak. Niekedy asi stačí niečo ešte menšie ako mak, aby sme jasnejšie upriamili pozornosť na to väčšie a dôležitejšie: v tomto prípade nebo. Na základe prečítaného si dovolím tvrdiť, že jedným z dôležitých dôvodov dobrovoľnej redukcie Aleny Kanásovej bude práve gesto utlmenia vlastného ega na zvýraznenie neba, zástupného slova za univerzálie, ako duchovnosť, podstata, pokoj, úprimnosť, bytie a život: „Život vie, čo robí, milý pane, je oveľa, oveľa väčší a múdrejší, než ako to vidíme my, ľudia.“Kanásová, v realite čašníčka, je vyhranený poetický typ. Charakterizuje ju bezprostrednosť a zážitkovosť v kontakte s blízkymi i epizódnymi ľuďmi, citlivosť, úvahovosť a psychologická analytickosť, snaha nachádzať spojivá udalostí s filozofickým a spirituálnym poznaním, no rovnako spontánnosť, vtip a drzá úprimnosť. Takmer výlučne štylizuje svoje autorské ja do osoby, ktorá rada prevracia ustálené modely myslenia a nazerania asociáciou zdanlivo nesúrodých faktov a informácií; tu je ukážka z idylického dumania nad snežením: „Všetko sa začína belieť. Oproti sú ďalšie, iné okná. Svieti sa v nich. Sú tam prítomné rozličné príbehy. A možno v niektorom z nich je taký bordel, aký býva vo verejnom dome a tiež bude nejakým spôsobom konštruktívny. Aj keď tam násilím, i keď nie napríklad v putách, držia chudiatko nejakú dávno stratenú (i sebe samej) Ukrajinku.“ Knižku tvorí rad stručných textov, denníkových zápiskov, marginálií, spomienok, príhod a glos. Vo významovej vrstve ich zjednocuje presvedčenie o transcendencii, presiahnutí dočasných jednotlivých životov k ich nemennému princípu: k onomu idúcemu nebu. Výpoveď sa buduje vyvierajúc z dotyku dvoch paralelných naratívnych línií: príbehovej a kognitívnej. Preto tu každý príbeh a príbežťok nestrieľa len tak terč-neterč, ale stal sa pre protagonistku, odkryte reprezentujúcu autorku, určujúcou zastávkou na ceste za sebapoznaním. Pritom v tematickom jadre spravidla objavíme inšpiráciu maličkosťou, banalitou, pozorovaním, stretnutím, popíjaním fernetu...Kanásová sa už v predchádzajúcej tvorbe pohybovala nielen na pomedzí poézie a prózy, ale aj na pomedzí umeleckej a žurnalistickej tvorby – tieto prúdenia sa sviežo integrovali aj do jej najnovšieho dielka. Vnímam ho na pozadí doby ako výraz svojhlavého idealizmu, výraz viery v niečo nekonkretizované vyššie a lepšie v nás a mimo nás. Kanásová to robí neformálne, privátne, na páse každodennosti, azda najbližšie je v tomto postupe Litvákovi. Neopakuje to Protagorovo, že mierou všetkých vecí je človek, skôr ukazuje, ako dnes hodnotovo nemusí platiť, že mierou všetkých ľudí sú veci.
