Recenzia
Juraj Búry
05.05.2017

Idea verzus remeslo

Ženy v domácej fantastike by sme zrátali na prstoch jednej ruky. Hlavne tie, ktoré sa dostali do širšieho povedomia vo fandome. Jednou takou ženou je Jana Plauchová – mladá, vzdelaná pracovníčka žiarskej hvezdárne. Sci-fi využíva tak, ako mnoho autorov v jeho histórii; ktorým žáner slúži ako priestor na ich myšlienkové experimenty. Nastolia problém a svojich hrdinov spolu s čitateľom vedú k riešeniu. Plauchovú v jej tretej knihe, Úvod do teórie chaosu, zaujíma, aké by to bolo, keby sa paralelné svety prelínali (a ako to dosiahnuť).

Už z daného problému vidíme, že sa pohybujeme v subžánri technotrileru. Jadrom problému i konfliktu je technológia, ktorá sa vymkla kontrole. U Plauchovej to nie je nič nové. I jej predchádzajúci román Večnosť omylov spadal do tejto kategórie. V ňom sme sledovali Dereka Watsona, rozvedeného chlapíka so sklonmi k alkoholizmu, vyšetrujúceho haváriu vesmírnej lode. Pri tom sa zapletie do tajných vládnych experimentov, aby nakoniec vstúpil do veľkého neznáma a problém vyriešil priamo pri koreni.

Teórii čitateľ prežíva dobrodružstvá morského záchranára Peta Murraya, ktorý je rozvedený, má sklony k alkoholizmu a vyšetruje haváriu vesmírnej lode. Cestou natrafí na utajované vedecké pokusy a na konci sa vydá do veľkého neznáma, aby vyriešil problém priamo pri jeho koreni. Tu však podobnosti nekončia! Teória nie je taký istý román ako Večnosť, no isté opakujúce sa autorské postupy v nich ľahko identifikujeme. Spolu s opakujúcimi sa chybami. Ale najskôr ku kladom – aj tých je dosť.

Plauchová má dobré nápady. Hromadu dobrých nápadov, predstáv, zaujímavých scén i celkom slušnú schopnosť vystavať príbeh, či podávať záhadu. To sú jej silné stránky. Sama je vedkyňa, molekulárna biologička, fyzika a astronómia sú skôr jej koníčky, avšak i tým sa venuje s nesmiernou vášňou. Umne dokáže prepájať fakty s fikciou pre potreby príbehu, vytvárajúc realistický a uveriteľný základ pre sci-fi zápletku. Tie sú experimentmi, úvahami „čo by bolo, keby?“ Táto otázka je základom žánru a odtiaľto pochádzajú najzaujímavejšie časti Plauchovej kníh. Vo Večnosti omylov dokonca samotná záhada, jej vyšetrovanie a príbeh okolo havárie raketoplánu prekryli negatívne dojmy z rozťahaného rozprávania a plochých nezaujímavých charakterov.

Aj to dobré, aj to zlé, preniesla i do svojej ďalšej knihy – opäť sa stretávame v podstate s plochými charaktermi. Hlavný hrdina je síce ozvláštnený svojou fóbiou z hĺbok (čo je pre morského záchranára trochu nepraktické, no vytvára to slušnú motiváciu), ale ostatné postavy sa dajú zhrnúť v podstate jedným výrazom: tajomný vedec, kráska, láska, zloduch... Navyše je ich zbytočne veľa, mnohé do deja výraznejšie nezasiahnu a v poslednej tretine knihy ani nie sú potrebné. Čitateľ v nich môže mať chaos, čo nie je dobrá správa.

Ďalším negatívom je dĺžka knihy. Má vyše 400 strán, ale bez problémov by zniesla polovičnú dĺžku a nič by sa z nej nestratilo. Text je totiž preplnený zbytočnými popismi a informáciami. Hrdina sa ocitá v niečom, čo pripomína časovú slučku, takže opakovanie niektorých vecí je nevyhnutné, ale pri čítaní nadobudnete pocit, že sa zbytočne často opakuje úplne všetko. Prípadne autorka cíti potrebu vysvetľovať niektoré mechanizmy (napríklad fungovanie jadrového reaktora) príliš dopodrobna, hoci si to príbeh nevyžaduje. Plauchová nemá cit pre tempo a popisy či expozície ho často narúšajú. Prichádzajú v tej najnevhodnejšej chvíli: v dramatickej situácii s „tikajúcimi hodinami“. Autorka sa to snaží nejako ospravedlniť, ale na tom, že knihu príšerne spomaľuje a nabúrava napätie (hlavne vo finále) nič nezmení. Pripočítajte si k tomu mnohé umelo pôsobiace scény či nevyužité klišé (ktoré bežne slúži ako „nekreatívna“ skratka, v knihe má však presne opačný efekt) a dostanete približnú predstavu o tom, v čom tkvie problém knihy.

Úvod do teórie chaosu sa nečíta ľahko. Nie preto, že by bol náročný. Plauchová má veľa skvelých nápadov, slušnú predstavivosť a vie vybudovať zápletku. Nevie však narábať s postavami, s tempom a hlavne s informáciami. Nemá cit pre to, čo sa do textu hodí, a čo je už navyše. Práve preto sa číta ťažko – pre množstvo zbytočného textu, ktoré pochováva príbeh i napätie.

Svoj fanklub autorka už má. Čitatelia si ju obľúbili práve kvôli jej nápadom a schopnosti podávať vedecké fakty. Myšlienka a nápad však nevytvoria dobrú knihu, pokiaľ autor neovláda remeslo. Plauchová ho ešte neovláda. Možno raz bude, vlastne dúfam, že raz bude, lebo potom to bude parádne čítanie. Kým však ten deň nastane, bude sa musieť naučiť škrtať. Najlepšie pre ňu by bolo, keby teraz, po troch románoch, napísala zbierku poviedok.

Ak sa po Úvode do teórie chaosu rozhodnete siahnuť, nikto vám to nebude mať za zlé. Kniha má skvelé momenty, sú však pochované pod textovou burinou. Ozbrojte sa teda trpezlivosťou. Budete ju potrebovať.
 
Juraj Búry