Recenzia
25.06.2019

Ideme do kina?

V minulom roku vyšla literárna prvotina fotografa Juraja Kováčika V panoramatickom kine. Jej názov nás pozýva na návštevu kina, naznačujúc jeho rôznorodosť, pestrosť a neštandardnosť. Kniha sa skladá z jedenástich poviedok, pričom – ako v každom kine – ani tu sa nepremieta iba jeden žáner. Názov každej naznačuje tému príbehu iba okrajovo. Buď ide o miesto, v ktorom sa uskutočňuje dej alebo o myšlienkový náznak, zvyčajne však vyvoláva zvedavosť (či zmätok), o čo vlastne v konkrétnej poviedke pôjde. Tak ako film – musí na nás spraviť dojem od prvého momentu.

Ďalší dojem na čitateľov už musia spraviť hrdinovia príbehov. Kto sú, čím sú, „načo“ sú?  O niektorých vieme viac, niektorí – napriek očakávaniam – nie sú hlavnými  postavami a prichádzajú na stránky knihy, aby čoskoro navždy odišli. Často stoja na začiatku niečoho väčšieho – samotného života.  Ide prevažne o mužov. Výnimkou sú poviedky, ktoré aj v samotných názvoch naznačujú  nejakú jedinečnosť – Posledná Eva a Len sen. Ženské postavy sa navzájom vôbec nepodobajú. Poslednú chvíľu života protagonistky poviedky Posledná Eva ovládli spomienky, kým tá druhá sa práve hýbe životnou cestou, pre ňu život znamená ruch. Ruch je dôležitý aj pre protagonistu poviedky Večerný beh, kde symbolizuje stály pohyb, vytrvalosť a možno aj beh myšlienok pred dôležitým životným rozhodnutím, ktoré môže jeho životnú cestu, ako aj životné cesty jemu blízkych ľudí, obrátiť hore nohami. 

Správanie protagonistov nie je vždy  racionálne či realistické. Ostatne, veď sme boli pozvaní do kina, kde si realizácie rôznych cieľov logicky vyžadujú využitie rôznych prostriedkov. Možno práve vďaka skúsenostiam fotografa vie Kováčik lepšie zachytávať tie najdôležitejšie veci aj slovami a svojimi opismi prenášať čitateľa-diváka priamo do prostredia protagonistov. Niekedy sa však až príliš sústreďuje na detaily, ktoré zohrávajú nedôležitú či dokonca žiadnu úlohu. V poviedke Nepriamy pohľad Kováčik napríklad až tak pozorne opisuje obchod, že si hocijaký čitateľ všimne, že ide o známy švédsky reťazec s nábytkom, hoci sama značka obchodu v diele nie je podstatnou. Dôležitým je symbolický zmysel obchodu ako života či skôr ako miesto horúčkovitého pohybu ľudí pri hľadaní životných orientačných bodov, respektíve seba samých. Nápad protagonistu zmeniť šípky v obchode a urobiť chaos je zobrazením toho, že ľudia často idú k niečomu alebo niekam, lebo to od nich žiada spoločnosť, a keď stratia túto pomôcku, stratia sa aj oni sami. Ich život nie je výsledkom vlastného rozhodnutia. 

Rozhodnutia, ktoré môžu zmeniť život, sa ako motív objavujú v poviedkach často. Mnohokrát súvisia so vzťahmi medzi ľuďmi, najmä s ľúbostnými. Láska je v poviedkach zobrazená v rôznorodých podobách. Ľúbostný cit  protagonistovi poviedky Poznámka na okraji spôsobí až taký duševný nepokoj, že ho privedie k spáchaniu trestného činu. V inej poviedke (Na západnom fronte pokoj) je zachytená láska, ktorá ešte nie je pevná, vyzerá skôr ako mydlová bublina. Na opačnej strane však vidíme aj lásku šťastnej rodiny, ktorá ani po dlhých rokoch nezmizla (V panoramatickom kine).

Atmosféra poviedok je poznačená mnohými negatívnymi prvkami. Smrť, havárie, zemetrasenie, choroby – všetko je to nevyhnutnou súčasťou života postáv. Niekedy je však toho všetkého až priveľa. Napríklad v poviedke Deň ako každý protagonista po vcelku banálnej strate práce nenájde lepšie riešenie ako dramatickú samovraždu. Prostriedkom na vytvorenie temnejšej atmosféry sú často iba okrajovo spomínané veci. Mŕtvola pod oknami či samovražda kolegov sa pritom objavujú podstatne častejšie než v bežnom živote. 

Nie je bežné ani vnímanie vlastného života jednotlivými postavami. Zvyčajne totiž berú život vo výrazne negatívnom kľúči, a to bez ohľadu na podmienky. V poviedkach vidíme ľudí, ktorí žijú minulosťou, zatiaľ čo prítomnosť je bezútešne prázdna a budúcnosť až katastrofická. Pritom však vedia, že prítomnosť je logickým výsledkom minulosti.

Často sa stretávame s rôznorodými znakmi a symbolmi, umiestnenými najmä na konci poviedok. Kováčik neraz necháva otvorený koniec a práve náznaky často nasmerujú myšlienky čitateľov k tomu, aby si možný záver domysleli. V poviedke Prázdna stránka sa takto stretneme s motívom padajúcej vreckovky do rieky, ktorá ,,tiekla, tak ako tiekla predtým a tak, ako potečie potom“. Zmiznutie vreckovky (človeka) v tejto rieke (živote) nie je ničím závažným a podstatným. V závere poviedky Na západnom fronte pokoj zase hlavná postava pozerá na lietadlá, ktoré po sebe nechávajú prekrížené stopy, asociujúce, že životné cesty zamilovaných sa môžu navždy zliať dokopy, ako aj to, že šťastná prítomnosť je iba krátkym okamihom — bleskovým prekrížením ciest spôsobujúcim celoživotné vzďaľovanie.

Ako už bolo naznačené, po prečítaní všetkých poviedok zo zbierky si pozorný čitateľ všimne aj to, že sa v nich z času načas mihnú postavy z ostatných próz. Niektoré sú teda späté medzi sebou. To už neplatí o lokalitách poviedok. Každá postava nás akoby stretáva v svojom rodnom prostredí. Pri niektorých sme na pobreží mora, pri iných v Bratislave, vyskytujú sa aj ďalšie veľkomestá. Naozaj, kino divákom ponúka putovanie rôznymi priestormi...

Kováčikovo panoramatické kino ukazuje celú panorámu ľudského života; jeho pestrosť, osudovosť či niekedy tragickosť. Súčasnosť, opisovaná v zbierke, môže kdekomu pomôcť nájsť o sebe a pre seba odpovede na otázky, o ktorých niekedy nie je čas vážne porozmýšľať. Takých, ako sú  práca v našom živote, želanie meniť prítomnosť na to, aby sme zlepšili budúcnosť, prinášanie pozitívnych prvkov do života, problematika kamarátskych a ľúbostných vzťahov, a tak ďalej. Autor to ponúka urobiť prostredníctvom pár krátkych poviedok, ktoré pri čítaní nenudia. Necháte sa pozvať?

​Solomija Vojťuk

(autorka je študentka slovakistiky na Užhorodskej národnej univerzite v Užhorode na Ukrajine)