Vyhľadávanie
Komu patrí báseň
Viera Prokešová: Ihla
Bratislava, Milanium 2006
„Štyri útle zbierky poézie, oveľa viac prekladov a popritom plno poctivej redaktorskej práce.“ Takto sumarizuje Dana Kršáková približne tridsaťročné pôsobenie Viery Prokešovej v slovenskom literárnom prostredí v doslove ku knihe Ihla, ktorá je jej súbornou poetickou bilanciou. Kniha je doplnená textami piesní k muzikálu Mária Stuartová a ešte knižne nepublikovanými básňami.
Prvá zbierka Cudzia vyšla Viere Prokešovej v roku 1984 a priniesla poéziu s označením „výsostne ženská“. Aj dnes možno bez okolkov povedať, že „sneh si v nej líha / ako čisté opustené / zviera“, pričom sneh predstavuje v tomto ponímaní množstvo drobných detailov, ktoré sa spájajú do vecí až „úzkostlivo presných“, „tichých“, padajúcich „aj na zem, / aj na oblohu“. Prokešová rozpráva o komsi neznámom, kto pri nej nie je a kto ju zraňuje, je plná výčitiek, smútku a akejsi nedefinovateľnej úzkosti. Často využíva veľmi pekný motív dievčatka Katarínky, v ktorom sa aj lyrický subjekt akoby vracal do detstva, do nevinného sveta otázok, ktoré sú vždy zároveň aj drobnými básňami: „Taká som bola: / ako keď dieťa namaľuje vtáka / a plače, / lebo mu chýba farbička, / ktorou sa kreslí / hlas.“ V týchto momentoch je pre mňa Prokešová najväčšmi úprimná.
Napriek tomu sa už tu začína formovať princíp kompozície a vytvárania pointy, básne sú totiž členené zväčša jedno- alebo dvojstrofovo a táto forma akoby určovala aj obsahovú náplň. Pri interpretácii sa do popredia dostáva iba dvojstranné problematizovanie sveta v básni: dobro – zlo, vpravo – vľavo, biela – čierna, atď. Takáto výstavba určuje potom pomerne monotónny rytmus, ktorý skúsenejšieho čitateľa môže prirýchlo odradiť.
S týmito problémami zápasí takisto nielen druhá Prokešovej kniha Slnečnica (1988), ale i celá zvyšná tvorba. A hoci básne neostávajú statické a prechádzajú vlastným vnútorným vývojom, širšie komponovanie a rozvetvovanie pomocou otázok, ostáva stále na póloch protikladov. Vlastnú básnickú situáciu i situáciu lyrického hrdinu charakterizuje pre mňa najlepšie báseň V predsieni: „Zastaneš v predsieni / malého bytu. / Byt je tichý a nový, / vyhriaty, v ňom / vlastne prvý raz / tak naozaj sa zľakneš: / tu by si chcela / byť šťastná? / A ak budeš dobrá, / tak ku komu?“
Prokešová sa postupne stáva poetkou detailov, úlomkov, tichých výsekov zo skutočnosti, čo ju obklopujú. No čitateľ by možno rád uvítal trochu viac rytmu, protirytmu, dramatizácie, pohľad do tretej svetovej strany...
Zbierka Retiazka (1992) je formálne naozaj koncipovaná ako reťaz. Jednotlivé časti sa na seba priveľmi podobajú, širší rozmer dosahuje básňami Z dávneho salóna 1, 2, 3. Posledná zbierka Pleť (1998) prináša drobný tematický posun a posilnenie jemnými prírodnými motívmi, akoby Prokešová z predsiene nevkročila do interiéru, ale vrátila sa opäť von, hľadať samu seba. Podobný charakter si zachovávajú i zatiaľ knižne nepublikované básne.
Takto básne v knihe Ihla zostávajú „z istého hľadiska: na začiatku ako na začiatku“. Toto vždy začínajúce hľadanie má možno pôvod aj inde, ako v písaní poézie. Inde ako v potrebe písať presne týmto štýlom, s takouto gramatickou výstavbou, myšlienkovým zameraním, s takýmto formálnym usporiadaním. Niekedy sa zdá, že je to ako v básni Kľúče: „Kedysi som mala iba jeden / a tak vrúcne som ho nosila / na krku, / že som bola viac jeho / ako on môj.“ Možno rovnako i každá jej nová báseň, ktorú nosí v srdci, je až príliš vrúcna a potom poetka patrí viac básni, ako báseň jej.
Radoslav Tomáš
