Vyhľadávanie
Po poviedkovom debute Chuť zabiť sa Václav Kostelanski prihovára čitateľom znovu poviedkami s titulom Incident (KK Bagala 2014). V názvoch spomenutých diel sa dá rozpoznať príbuzenské významové echo: obe sa vzťahujú k nepríjemnému aktu, k násiliu, vrcholiacemu bodu konfliktu. A súhru jeho diel možno pobadať aj v poetike: v základe je komický princíp, hovorový, parodický štýl a v realizácii ide najmä o poviedky-frašky. Autor sa sústredí na vonkajšie zobrazenie, kamerové snímanie, opis prostredia a konania postáv, výsledkom je sled akcií a celkovo dynamický tvar myšlienkovo nenáročného textu – niečo ako psychologicky kašírované portréty tu veru nečakajte. Ak si to spočítame, vychádza to na fabulačne exponované, zväčša stručné výpovede plné drsného a čierneho humoru, ktoré oslovujú svojou nápaditosťou.
Pri čítaní texty pripomínajú improvizácie: jednoduchosť autorskej dikcie evokuje nepoučeného, ľudového, hrubého rozprávača, štamgasta, suseda, debilka z ulice, ktorý vás potľapká po pleci a prihovorí sa s naivnou úprimnosťou priamo a bez úvodu, akoby len mimochodom nadhodenou vetou, za ktorou sa ale na vás vyvalí prúd situačne prekvapivých replík. Veď posúďte napríklad začiatok poviedky Pod jabloňou to nebolo: „Umreli mi rodičia. Umreli tato, umreli aj mama, umreli spolu. Zabil ich medveď na jahodách, aj bylinky boli zbierať. Nezostalo po nich nič, medveď jahody zožral, bylinky rozvláčil po okolí a ani z tata a mamy nezostalo veľa, spoznal som ich až podľa košíka a filcovaných papúč...“ Ako vidno, tragická situácia vyúsťuje v tomto nasvietení do dokonalej zábavy alebo paradoxu; a podobne je to v ďalších poviedkach. Odporúčam však zažiť autorskú čítačku: Kostelanski so svojím flegmatickým a mierne dezorientovaným podaním vyznieva naozaj famózne! Dúfam, že v rámci bohatých organizačných aktivít Kolomana Kertésza Bagalu sa kdesi znovu objaví aj tento spisovateľ.
Václav Kostelanski je určite objavom našej prózy. Netvrdím, že sa nenájdu aj rozpačité miesta (najmä v pointe: poviedka Tvrdohlavosť a dve-tri ďalšie), no sympaticky vyznieva jeho jednotiace antiliterátske gesto. Banálny príbeh, bizarne jednoznačné postavy a nepríznakové prostredie interiéru, ulice, krčiem či obchodu, to všetko sú položky uvoľneného postoja k tvorbe literatúry. Žiadna vyumelkovanosť, len rýchle tempo stvárnených motívov, za ktorým cítite úsmev... A hoci to divoko kĺže po povrchu, nie je to prázdne: interpretačne nosný je najmä šok z prečítaného, energia napätia, ktorá sa vo vás zdvihne, lebo sa vzpierate prijať textovú skutočnosť. V podstate nastáva incident s čitateľom... Lepší príklad na ilustráciu ako poviedku Špina by som ani nevedel uviesť, ide o etudu zo života bezdomovcov, ich alkoholizmus, vzťahy, sex – viete si predstaviť, s akou farbistou hutnosťou si Kostelanski na tom zgustol? A pritom sa to plne sústredí okolo funkčného protikladu špina – hygiena v tom najtelesnejšom zmysle, ktorý ale napokon vyznieva smerom k duševnu. Na záver upozorňujem na rozkošnú lahôdku v tomto našom roku Ľudovíta Štúra: poviedka Siedmy pád – s geniálnou, priam emblémovou ilustráciou Igora Ondruša, ktorou poštúrovčil neštúrovskú časť ženy, teda celkovo neštúrovského stvorenia. :-)
