Vyhľadávanie
ESEJ
Literárny vedec a vysokoškolský pedagóg Jaroslav Šrank sa reflexii slovenskej poézie systematicky venuje už viac ako pätnásť rokov. Okrem množstva recenzií a časopisecky publikovaných odborných štúdií má na konte aj dve literárnovedné monografie Autorské texty s folklórnou dimenziou a Nesamozrejmá poézia (obe 2009), zamerané predovšetkým na analýzy a interpretácie básnických textov vybraných autorov. Jeho najnovšia kniha Individualizovaná literatúra s podtitulom Slovenská poé zia konca 20. a začiatku 21. storočia z perspektívy nastupujúcich autorov (Cathedra 2013) okrem analýz prináša už aj syntetický, komplexný pohľad na najnovšie obdobie dejín slovenskej literatúry po roku 1989, ktoré v našej literárnej vede dosiaľ nebolo takýmto spôsobom knižne rozpracované. A hoci sa Šrankova monografia tematicky obmedzuje iba na oblasť poézie, je prvým a veľmi cenným príspevkom k zachyteniu tej etapy, „kde sa iné prehľadové knižné práce o slovenskej poézii zväčša stávajú náhle stručnými až telegrafickými, prípadne končia“.
Kniha sa zaoberá básnickou tvorbou autorov, ktorí do literatúry vstúpili koncom 20. a začiatkom 21. storočia a dnes sú považovaní za jej dôležitú súčasť. Ťažisko je pritom kladené na tvorbu ponovembrového obdobia. Pri charakterizovaní literárnej situácie sa ale Šrank logicky vracia ešte do druhej polovice 80. rokov, aby mohol výstižnejšie popísať jednotlivé procesy, vedúce k liberalizácii a individualizácii tvorby. Publikácia je rozdelená na tri rozsiahlejšie časti. Prvá z nich sa venuje premenám slovenskej literatúry a osobitne poézie v sledovanom časovom úseku rokov 1985 – 2010. Kľúčovým pojmom, cez ktorý autor na toto obdobie nazerá, je fenomén postmodernosti a s ním súvisiaca extrémna individualizácia autorov, usilujúcich sa vymaniť spod jarma zväzujúcich organizačných štruktúr bývalého režimu. Dosť častým javom bol aj oneskorený debut autorov, ktorí sa z rôznych príčin nechceli začleniť do prednovembrovej literárnej situácie. Podľa faktorov dominujúcich našej literatúre v jednotlivých rokoch ponúka Šrank tiež pomocnú periodizáciu postmodernej etapy na posttotalitnú (90. roky 20. storočia) a postindustriálnu fázu (nulté roky 21. storočia). Napriek individualizácii autorov vymedzuje štyri hlavné procesuálno-typologické tendencie, ktoré sa v tomto období dajú v našej poézii identifikovať: nekonformných individualistov, básnikov súkromia, spirituálne orientovaných autorov a básnikov experimentálno-dekonštruktívnej poézie (ktorú označuje aj vlastným termínom text generation). S týmto rozdelením narába aj v ďalších, konkrétnejšie zameraných kapitolách.
Druhá časť monografie podrobne mapuje literárny život a proces na prelome 20. a 21. storočia. Odvíja sa od pojmu personalizovaného autora, nezávislého od spoločenského či politického systému. Šrank ho charakterizuje cez jednotlivé roly, ktoré v kultúrnom živote zastával, prostredia, v ktorých sa pohyboval, či cez profesionálnu mnohostrannosť a tvorivosť aj v iných druhoch umenia. Takýto pohľad na osobnosť autora vytvára dôležité pozadie pre pochopenie celej literárnej situácie. Šrank si ďalej všíma premeny inštitúcií literárneho života a časopisov poskytujúcich priestor mladej básnickej tvorbe, upozorňuje aj na vplyv nových informačných médií a komunikačných prostriedkov na diverzifikáciu literárneho života. V ďalších statiach autor skúma vzťah nastupujúcich básnikov k našej literárnej tradícii, nadväznosť na jednotlivé poetiky slovenskej i zahraničnej literatúry. V závere druhej časti ponúka čitateľom aj kategorizáciu tvarových riešení nastupujúcej poézie, rozlišuje v nej štyri základné typy: kompaktný, uvoľnený, artistný a dekonštruovaný a orientačne ich priraďuje k jestvujúcim básnickým tendenciám.
Tretiu, najrozsiahlejšiu časť knihy tvorí práve podrobná analýza spomínaných štyroch procesuálno-typologických tendencií. Každú z nich autor približuje z hľadiska literárnej histórie, teórie i kritiky, popisuje jej genézu, vnútornú diferenciáciu, myšlienkové pozadie, inšpirácie domácimi i zahraničnými literárnymi aj neliterárnymi vplyvmi. Nevynecháva ani typické motivicko-tematické, kompozičné a výrazové prostriedky charakteristické pre jednotlivé trendy a ich význam v kontexte slovenskej literatúry. V každej zo štyroch tendencií vymenúva autorskú základňu a osobitné časti, koncipované ako slovníkové heslá, venuje najvýznamnejším autorom. Pri poézii nekonformného individualizmu sú to napríklad J. Urban, I. Kolenič, V. Klimáček, T. Lehenová, autori Barbarskej generácie (A. Turan, J. Litvák, K. Zbruž, R. Bielik), E. Ondrejička; v poézii súkromia K. Chmel, M. Brück, M. Hatala, B. Mihalkovič, O. Pastier; v spirituálnej poézii E. J. Groch, R. Jurolek, M. Milčák, D. Pastirčák, J. Gavura a v experimentálno-dekonštruktívnej tendencii P. Macsovszky, P. Šulej, A. Hablák, M. Solotruk, M. Habaj či N. Ružičková. Celkovo týmto spôsobom charakterizuje genézu a premeny poetiky takmer päťdesiatich básnikov a poetiek.
Monografia Jaroslava Šranka Individualizovaná literatúra je napriek svojej vysokej erudovanosti napísaná čitateľsky veľmi prístupne, preto určite osloví nielen vysokoškolských študentov slovenskej literatúry, ale aj všetkých záujemcov o poéziu.
