Nespavá lutna dvoch Košičanov

Peter Bilý – Martin Vlado: Insomnia

Košice, Interart 2003

  Naposledy v rámci našej poézie vyšiel projekt dvojice autorov zhruba pred dvoma rokmi pod názvom Podozrenie alebo Stratenie navrátených stratených synov. Kvalitatívne rozkolísaná dvojzbierka P. Majdáka a M. Kollárika bola nielen debutom, ale svedčila aj o generačnej a poetickej blízkosti oboch tvorcov. Nie je to meradlom a, zdá sa, nie je ani nijaký exaktný dôvod na porovnávanie, no medzi generačne i poetikou vzdialenými autormi P. Bilým a M. Vladom v tomto zmysle nenájdeme dôležité puto. Možno ide len o šetrný ťah vydavateľa, možno o priateľstvo, rodisko či čosi celkom iné, z hľadiska literatúry nás však zaujíma, že oboch užšie spája voľné vyrovnávanie sa s témou, hádam aj diagnózou nespavosti (insomnie). Vlado ju v svojich dvoch cykloch transformuje najmä do motívov tlmeného vnímania, pokojného šepkania, tajomnosti spánku i smrti. Pre jeho lyrický subjekt sa stáva prostriedkom na reflexiu, hlbšie sebapoznanie a predovšetkým na duchovné i fyzické prebudenie. Duchovná sféra sa prezentuje snahou o vážnu a gnómickú výpoveď, čo navonok prezrádza skromný rozsah veršov i básní. Týmto aspektom sa Vlado vracia k svojej predchádzajúcej zbierke Park angelinum, a tým aj k ideovej príbuznosti s barbarskou generáciou a najmä s Robertom Bielikom. Oblasť fyzického prežívania zjavnejšie vystupuje v druhom cykle a sprevádza ju ľahká erotika, záblesky humoru a poetistická dikcia. Vladova originalita pramení v majstrovskej pointe, ktorou aj malej ploche textu dokáže pričarovať netušené myšlienkové rozmery; medzi jeho trvalejšie nedostatky zas patrí svojvoľnosť vo veršovom a strofickom členení.

  Bilý variuje nespavosť v súvislosti s časom, láskou a umením. Nespavosť tak spája s nocou a minulosťou, vdychuje jej expresívnosť motívmi ľúbostných splanutí a prehier, no osobitú hodnotu nadobúda v kontakte s hudbou alebo len so zvukovými vnemami. V spektre mladej generácie je to jediný autor, ktorý viac-menej systémovo píše artistnú poéziu. A hoci sa mu aj v najnovších básňach podarí nejeden pekný kúsok, predsa len častejšie ako predtým verbalizuje – dosadzuje prázdne slová do metrickej schémy. Pre mladého čitateľa a zaiste pre čitateľku bude sympatický Bilého prakticky nemenný lyrický protagonista osobnostne rozčesnutý na sukničkára a mnícha (s. 38), čo dodáva textom vnútorné napätie, ale aj povrchnú teatrálnosť. Odkazy na Pasoliniho vychádzajú zrejme z vlastného autorského obdivu k tomuto pozoruhodnému a tragickému tvorcovi, no k zvláštnemu zvýznamneniu tohto faktu sa Bilý dôsledne neodhodlal.

  Košické vydavateľstvo vydalo knihu s dobrým názvom, pekným dizajnom a vcelku čítavými básňami. Obaja autori sa pohrali s témou podľa vlastnej „lutny“ a v konečnom dôsledku sa im podarilo vytvoriť svojskú atmosféru umeleckých poryvov.

Radoslav Matejov