Vyhľadávanie
Fragmenty mieriace k celku
Jana Bodnárová: Insomnia
Bratislava, ASPEKT 2005
Doslov Jana Cviková
Jedna z našich najvýraznejších a najsvojráznejších súčasných autoriek, prináša pre čitateľky/čitateľov každou novou knižkou – napriek pomerne ustálenej tematike príbehov žien – isté prekvapenie, či už posunom v pohľade a v poetike, alebo otváraním hraníc prozaického žánru. O tejto spisovateľke som pri viacerých príležitostiach napísala, že ju vnímam ako autorku „pomedzia”, pričom som mala na mysli pomedzie najmä medzi zónou svetla/šera, racionálneho/zmyslového, vypovedaného/naznačeného, verbálneho/vizuálneho...
Aj v najnovšej knižke Insomnia nadväzuje na predchádzajúcu tvorbu, zároveň však prehlbuje experimentátorské polohy, ktoré súvisia najmä s prepájaním prozaického textu s prvkami jej videotvorby. V Bodnárovej „vizuálnych textoch“ akoby bol ustavične prítomný pohľad kamery, tá akoby usporiadala slová do fragmentárnych tvarov s dostatočnými „medzerami“ pre interpretáciu. Fragmentarizácia opisovaného (aj písaného) predstavuje jednu zo základných autorských stratégií autorky, v jej pozadí tušíme usporiadanosť celku, vo svojej zavŕšenosti neuchopiteľného, textom nedosiahnuteľného. Slová postupne „snímajú“ kontúry postáv, vecí, dejov, podsúvajú obrazy a ešte častejšie ich „zhustené“ náznaky.
Vizuálna dimenzia textov je v knižke o to prítomnejšia, že autorka do nej zaradila aj filmový scenár Mandolína, v ktorom sa príbehy viacerých postáv „stretávajú“ v realite i v snoch; stretnutie sa uskutočňuje sprostredkovane cez hudbu, cez vzťah k nej konkretizovaný v hre na mandolíne. Do jemného pradiva vzťahov k hudbe vstupuje aj drsnosť mimohudobnej skutočnosti. Žiada sa mi zdôrazniť moment, ktorý nebýva v recenziách Bodnárovej kníh často zdôrazňovaný: autorka citlivo diagnostikuje našu dobu a spoločnosť. Hoci pomyselnou kamerou empaticky vhliada najmä do vnútorných dejov v postavách, zároveň vypovedá o aktuálnom vonkajšom dianí, o takých fenoménoch, ako sociálna polarizácia, bezdomovectvo, brutalita presahujúca až k zločinnosti. Neinak je to aj v najnovšej knižke Insomnia, či už v úvodnom texte scenára alebo v retrospektívnom monológu protagonistky ďalšieho textu – Nočná samovrava. V dramatickom príbehu žena prežíva dni a roky so starou a chorou matkou. Ženská osamelosť v najrôznejších kontextoch a podobách – ako jedna z hlavných tém autorky – je tu zasadená do osudov chudobnej železničiarskej rodiny. Rozprávačka zbiera a bolestivo preciedza spomienky, chorobné úzkosti, predstavy a sny, otvárajúc pred čitateľom širšie pole interpretačných možností zložitej siete vzťahov v tejto rodine... Ústredným sa stáva obraz vnútorných hnutí psychicky „vychýlenej“ ženy uzatvorenej do svojej osamelosti, ba dokonca obraz troch, navzájom odlišných, no rovnako bezvýchodiskových osamelostí.
Posledný z troch textov nazvaný príznačne Popríbehy predstavuje vecné a strohé, miestami poeticky nuansované post-reflexie prežitého, návraty k dojmom z ciest, stretnutí s ľuďmi, s umením (najmä výtvarným), asociácie obrazov, faktov. Ako leitmotív textu môžeme vnímať jeho úvodnú vetu: „Š/ž/ijem z maličkostí.“ Celý text je vskutku dômyselne z „triviálnych maličkostí“ prináležiacich do ľudskej/ženskej každodennosti – zdanlivú dichotómiu malosti, bezvýznamnosti/veľkosti, významnosti v prežívaní však autorka prekonáva spôsobom, akým jednotlivé tkaniny zväzuje do uzlíkov, ako ich necháva vyznieť v celom kontexte. Bodnárová v ňom ponúka mozaiku pestrých impresií, detailných záberov na človeka, na prírodnú scenériu, mozaiku portrétov umelcov, s ktorými sa stretla pri rôznych príležitostiach.
Originálne (najmä v kontexte súčasnej slovenskej prózy) texty Jany Bodnárovej určené najmä náročnejšej čitateľskej obci si nesporne zaslúžia našu pozornosť.
Etela Farkašová
