Intelektuál má povinnosť vyjadrovať sa

Rozhovory Tiny Čornej rezonovali či v dennej tlači (v SME, kde pôsobila do roku 2008, a v Pravde, kde v súčasnosti vedie prílohu Víkend), ale aj v týždenníku Žurnál. Toto je ich druhá knižná podoba, zahŕňa roky 2006 – 2015 a ich chronologické usporiadanie „umožňuje,“ ako pripomína autorka, „sledovať vyostrenie diskurzu a vývoj celkovej spoločenskej atmosféry“.

Pred každým z rozhovorov je širšia anotácia biografie a často aj bibliografie jednotlivých osobností. Sú to umelci, vedci, historici a známi intelektuáli. Z rozhovorov s nimi čitateľ nadobudne prehľad o situácii od prvej ČSR po dnešok. Tina Čorná vie zájsť do minulosti k iným osobnostiam a udalostiam, porovnáva, a tak jej otázky sú fundovaným základom pre rozhovor. Rovnako zainteresovane sa zhovára s hudobným skladateľom, filozofom, psychiatrom...

Nevnucuje svoj názor, informovane sa pýta. „Tina má veľký cit pri výbere ľudí aj tém,“ napísala v úvode tejto knihy Oľga Feldeková. Čorná dokázala „vyprovokovať“ svojich respondentov k výpovediam, ktoré sú netradičné, zaujímavé a ktoré hodnotia príslušnú oblasť kultúry na vysokej odbornej úrovni. A je tu ešte jeden rozmer – Čorná „núti“ svojich respondentov aktualizovať názory na súčasnosť i na obdobie normalizácie. Väčšina z nich totiž zažila v 70. rokoch zákaz činnosti, ba priam poníženie.

Pri každom rozhovore si potvrdzujeme, že Tina Čorná vie „vyprovokovať“ svojho spolubesedníka k úprimnosti, otvorenosti, k ostrému pohľadu, ako to potvrdzuje respondent s triezvym, racionálnym pohľadom na našu súčasnú spoločnosť – architekt, scénograf a folklorista Viliam Gruska (1936), s ktorým diskutuje aj o problematike Rómov. Aktuálne otázky kultúry zaznievajú i v rozhovore s Rudolfom Sikorom (1946), no debatujú aj širšie – o planéte Zem a vesmíre, globálnom otepľovaní, emigrácii, o Novembri 89, o zlyhaniach človeka i ľudstva, aby respondent v jednej chvíli povedal: „Ja som umelec! Som veľmi šťastný, že nie som politik.“

Inému umelcovi v jeho rodnej Bratislave developeri búrajú sochy, a tak Čorná s Jozefom Jankovičom (1937), ktorému prináleží viacero prvenstiev, zákonite hovorí aj o vzťahu medzi ekonómiou a umením, kultúrou, zaznie i výraz trh s umením a tvrdenie, že „musíme odstrániť obrovskú priepasť medzi živou kultúrou, tvorivými ľuďmi a takzvanými konzumentmi“, lebo táto priepasť sa od r. 1989 ustavične prehlbuje.

Aj Monogramista T. D. (Dezider Tóth - 1947) hovorí o prístupe k umeniu, o jeho financovaní, o reklame... Tina Čorná má preštudované jeho dielo, preto diskutuje s ním o slove vo výtvarnom umení, o pomalosti a tichu v umení („Najsilnejšie ticho bolo v 70. rokoch.“) Počas normalizácie mal zákaz akejkoľvek tvorivej činnosti i hudobný skladateľ Roman Berger (1930). Spolu s Čornou precízne rozvíjajú fenomén Novembra 89 a otázku ponovembrového vývinu. Bergerove odpovede sú priam psychologickou, sociologickou, politologickou a filozofickou štúdiou o spoločnosti. Veľmi negatívne zasiahla normalizácia („platil zákaz hrať jeho hudbu“) aj klasika slovenskej novej hudby, skladateľa Ilju Zeljenku (1932 – 2007), ktorý vytvoril prvú slovenskú avantgardnú skladbu. „Komunistickí ideológovia,“ píše Čorná, „ho označili za netalentovaného revolucionára“. Predmetný rozhovor je posledný s ním (vznikol r. 2007), venujú sa v ňom osobitne 60. rokom, a to z  originálneho zorného uhla. „Albrechtovský dom bol u nás symbolom hudobného diania,“ zmieňuje sa autorka v rozhovore s Thomasom M. Messerom (1920 – 2013), synovcom hudobného skladateľa Alexandra Albrechta, riaditeľom múzea v New Yorku. Ide o  zasvätený rozhovor o modernom výtvarnom umení i o americkom pop arte. Je tu aj zaujímavá otázka a ešte zaujímavejšia odpoveď – Čo vám, Európanovi, najviac prekáža na Amerike? - Ten krátkozraký bezohľadný kapitalizmus.

O umení a literatúre vôbec vedie rozhovor s Ivanom Kadlečíkom (1938 – 2014), ktorý počas normalizácie nemohol publikovať. Tu je autorka zvedavá na Kadlečíkovu letoru. Predstaví sa človek srdnatý, neurotický, hnevlivý aj apatický. Na Čornej otázku, ako by vzdoroval apatii, odpovedá nepriamo názormi týkajúcimi sa literatúry a hudby. O literatúre fiktívnej i literatúre faktu, o poslaní literatúry, moderne a postmoderne jemne polemicky diskutuje s významným literárnym historikom Vladimírom Petríkom, ktorého múdrosť a skúsenosť sa tiahne všetkými témami a problémami rozhovoru.

Dozvieme sa aj jeho názor na autoritatívnu osobnosť v štáte, i v tom tzv. slovenskom, na národovectvo a na normalizáciu. Ostrými slovami charakterizuje aktuálny vývin našej takzvanej demokracie, uvažuje o slovenskom intelektuálovi, ktorý občas zlyháva, ale „kým politika ľudí rozdeľuje, kultúra ich spája“.

A o literatúre, no aj sociológii, histórii a najmä medicíne je rozhovor s Ivanom Žuchom (1935 – 2009), psychiatrom a spisovateľom, o tom, či psychické choroby sú priamo úmerné vývinu spoločnosti; hovoria o vine, pocite viny, agresivite, násilí a o očakávanom treste.

Oblasť kultúry aj politiky je náplňou rozhovoru s Milanom Kňažkom (1945) pri 20. výročí rozdelenia spoločného štátu Čechov a Slovákov. Herec a politik bol „jeden z hlavných aktérov rozdelenia Česko-Slovenska a vzniku samostatnej Slovenskej republiky“. Čorná svojho respondenta otázkami nešetrí - stavia aj nepríjemné, osobné. Obidvaja si počínajú veľmi otvorene.

Pri 25. výročí „zamatovej revolúcie“ vznikol rozhovor s Jurajom Marušiakom (1970), politológom a historikom. V tomto rozhovore vari nechýba nijaký vážnejší problém, na ktorý by čitateľ súčasnej doby nenašiel odpoveď.

„Existuje univerzálna charakteristika zla?“ pýta sa Čorná filozofa Egona Gála (1940). Autorka sa výborne prispôsobila jeho mysleniu vo filozofických kategóriách, a tak spolu uvažujú napr. o vzniku Slovenského štátu, o rôznych pohľadoch naň zo strany historikov, o možnosti opakovania sa histórie, o nebezpečenstvách, ktoré ohrozujú demokraciu... Podľa Egona Gála ľudia podliehajú spoločenskému tlaku, prispôsobujú sa situácii, poslúchajú autoritu, sú konformní a pritom môžu páchať nenapraviteľné zlo. Čornej otázky tu nezastupujú iba čitateľovu zvedavosť, ale sú doplnením Gálových názorov na spoločnosť.

Tina Čorná dokázala byť relevantnou partnerkou aj v rozhovore so sinologičkou Marínou Čarnogurskou (1940) aj z náročnej oblasti čínskej filozofie. O Jozefovi Jablonickom (1933 – 2012) napísala autorka, že to bol „historik s výnimočným osudom vedca aj človeka“, ktorý sa po roku 1989 sporil s ideológiou ľudáctva a politikou voči slovenským Židom. Jeho rozhovor je ostrým protestom „proti oslavným publikáciám sympatizantov vojnového slovenského štátu“.

S históriou, ale dávnejšou, súvisí i rozhovor s Ľubomírom Ďurovičom (1925), slavistom, jazykovedcom a kultúrnym historikom o Ľudovítovi Štúrovi. Štúrovo dielo Náuka reči slovenskej je podľa Ďuroviča „najdokonalejšia dialektologická monografia“ na Slovensku, ale spis Slovanstvo a svet budúcnosti predstavuje „mentálny kolaps“. Otázky Tiny Čornej spôsobujú, že respondent odkrýva Ľudovíta Štúra aj ako človeka – osamelého a sklamaného.

Autorka si vybrala respondentov starších, ktorí prežili 60. roky, normalizáciu, November 89, takže u každého sa nejakým spôsobom dostane k hodnoteniu tých časov. Hoci ide o ústne rozhovory, nie sú v nich nijaké štylistické nedôslednosti, práve naopak, kniha je jazykovo čistá. Tine Čornej sa po každej stránke vydarila.