Vyhľadávanie
Kvalifikovaný sprievodca po slovenskej poézii 20. storočia
Ján Zambor: Interpretácia a poetika (O poézii slovenských básnikov 20. storočia)
Bratislava, AOSS 2005
Interpretácia a poetika – slová, ktoré nesú názov najnovšej knihy básnika a literárneho vedca Jána Zambora – sú prostriedkom, akým sa mnohí usilujú uchopiť text, jeho význam, kontext, stavbu... Avšak dielo – a aj jeho interpretácia – musia vychádzať z rozpoznateľnej a popísateľnej sily, ktorá ich vedie spoločnou cestou, z vnútornej potreby vyjadriť sa. Toto si Zambor plne uvedomuje a stáva sa to jeho východiskom pri konštituovaní textu.
Formu a metódu jednotlivých interpretačných statí si u neho – ako to píše aj v úvode – vyžiadalo samotné dielo podrobené skúmaniu. Konkrétne ide o synekdochické predstavenie poézie 20. storočia v zastúpení I. Krasku, L. Novomeského, V. Beniaka, J. Silana, P. Horova, M. Válka, M. Rúfusa, J. Ondruša a I. Laučíka. Zambor sa nehlási k žiadnej literárnovednej metóde, jeho cieľom je „reflektovanie všetkých dôležitých zložiek básnickej štruktúry v relevantných kontextoch a vo vzájomných interakciách“.
V prvej štúdii Žalm a žalmickosť u Ivana Krasku a v slovenskej poézii 20. storočia uhrádza akýsi dlh voči tejto stránke Kraskovej lyriky a zároveň sa vyrovnáva aj s potláčaním a vynechávaním „všetkého, čo malo niečo spoločné s náboženstvom v období socializmu“. Prináša vlastné syntézy o tomto žánri (vychádza najmä zo starozákonných žalmov) a tie potom rozvíja na konkrétnych Kraskových básňach (Solitudo, Jehovah, Poznanie...). Postupne tak opisuje kajúcny, žalospevný, zaklínací, či sapienciálny (múdroslovný) žalm. V druhej časti prináša orientačné zmapovanie žalmu a náčrt jeho problematiky v slovenskej poézii po Kraskovi. Tretia časť analyzuje Rúfusove prebásnenie starozákonných žalmov. Táto stať ostáva v svojej problematike najotvorenejšia. Zambor robí porovnania s poľskou literárnou vedou, pričom striktnejšie alebo voľnejšie chápanie versetu, z ktorého žalm vychádza, necháva na čitateľa, jeho názore a vlastnom uvažovaní.
Menej prebádaným hľadiskom Kraskovej poézie sa zaoberá aj stať O sémantike zvukovej organizácie poézie Ivana Krasku. Ako sa sám vyjadril, to čo predkladá, „sú intrepretačné poznámky na danú tému“. V nadväznosti na predchádzajúce jeho práce však tieto „poznámky“ nadobúdajú platnosť všeobecnejších záverov, no polemika s inými bádateľmi je stále otvoreným poľom. Zaujímavé je aj usúvzťažňovanie Kraskovej poetiky s európskym kontextom (napr. Poeov Havran: „Zmráka sa“ – „Nevermore“).
Prechod od rozšíreného portrétu ku samostatnej monografii tvorí najdlhšia stať Poézia ako ústretové slovo o Lacovi Novomeskom. Zambor postupne prechádza jeho zbierkami, odhaľuje nielen tematické, ale aj formotvorné súvislosti, napr. na pozadí konštruktivizmu, geometrizmu, či iných avantgardných smerov. Ak sa Zambor v úvode prihlásil k univerzitnej literárnej vede, v tejto štúdii to cítiť – prakticky uvádza do života svoje prednášky o obraznosti, metafore a princípoch hľadania a nachádzania poetiky.
Nasledujúce štyri štúdie (Valentín Beniak, Janko Silan, Pavol Horov, Miroslav Válek) prinášajú ucelené portréty básnikov.
V Nitiach (interpretácii prvej časti zbierky M. Válka Dotyky) postupuje Zambor metodologicky od básne k básni. Jednotlivé interpretácie sú kratšie, objavuje sa v nich verzologická i tematická analýza, sú skôr drobným nahliadnutím do básne. Ich úlohou je zorientovať, zaradiť básne do súvislostí, predstaviť poetiku.
Širší rozbor nájdeme v Interpretácii básne Miroslava Válka Zvony na nedeľu. Zambor sa tu zaskvie ako vynikajúci analytik, pozorný a skúsený čitateľ, ktorý mnohých z nás môže nachytať pri povrchnom čítaní.
Poézia ako reflexívne obnažovanie pravdy prináša pohľad na najvýznamnejšie knihy M. Rúfusa z 90. rokov 20. storočia. Ovca vo vlčej koži Jána Ondruša sa zasa stala predmetom textu Poézia úškľabkov, najmä bolestných. Je napísaná asi najuvoľnenejšie, pokiaľ ide o spomenuté univerzitné ladenie. Zambor v nej prechádza básňami na základe motívov, zameriava sa najmä na „invenčnosť, všadeprítomnosť nápadu“.
Portrét Ivana Laučíka svojou organizáciou pripomína štúdiu o Lacovi Novomeskom. Zambor tu dokazuje svoju zvrchovanú schopnosť uchopiť aj čisto fragmentárny text s vysokou mierou entropie. Táto jeho práca je dobrým a poctivo vybudovaným vkladom do skúmania Laučíkovej enigmatickej poézie, prináša množstvo otvorených problémov, na základe ktorých by sa mohli ďalej rysovať kontúry básnikovej lyriky.
Kniha Interpretácia a poetika si vzala za cieľ byť pre čitateľov kvalifikovaným sprievodcom po poézii, je zároveň ovplyvnená autorovou vášňou k španielskej a ruskej literatúre, ale aj inými inonárodnými podnetmi. Niektoré paralely pôsobia trochu „vzletnejšie“, ale tak či onak ostávajú vynikajúcim zdrojom nových nápadov, vďaka ktorým dostáva kniha nielen hĺbku, ale i (nadregionálnu) šírku.
Radoslav Tomáš
