Vyhľadávanie
Veronika Šikulová: Radosti a dni
Bratislava: LIC, 2021
Tvorivo plodná a vo viacerých sférach aktívna Veronika Šikulová ponúka čitateľom rozsiahlu knižku esejistických útvarov pod neveľmi intenčným názvom Radosti a dni.
Veronika Šikulová je zručná rozprávačka a jej texty sa čítajú vcelku dobre. Čitateľovi vlastne nekladú žiadny interpretačný odpor. Texty sú tematicky veľmi rôznorodé, takže si iste každý čitateľ medzi nimi nájde niektoré, ktoré ho zaujmú.
Neviem, čo podnietilo autorku vydať texty ako celok. Myslím si, že pri ich zverejnení by bolo dobré, aby bola naznačila, či, kde a pri akej príležitosti boli texty uverejňované. Neverím, že Veronika Šikulová písala texty so zámerom vytvoriť ucelenú knižku. Skôr mám dojem, že majú príležitostný charakter, čo však nie je chyba. Možno sa mýlim, ale nedokázal som identifikovať autorskú koncepciu s výraznejším myšlienkovým zámerom.
Texty majú rôznorodú žánrovú podobu, ale asi sa všetky dajú zakryť pojmom esej. Sú spomienkami na blízkych rodinných príslušníkov autorky, najmä na jej otca Vincenta Šikulu, ale aj spomienkami na mnohých priateľov z umeleckého sveta, s ktorými sa počas rokov stretávala a ktorí ovplyvňovali jej osobnosť, ale aj autorské myslenie, najmä v prostredí domovskej Modry, Pezinka, ale aj v Bratislave a inde. Veronika Šikulová pracuje v Malokarpatskej knižnici v Pezinku s mladými čitateľmi a skúsenosti s týmito čitateľmi občas zverejní vo svojich esejach tiež.
Zaujímavé sú aj jej spomienky na prvé čitateľské skúsenosti, ktoré získavala celkom logicky v rodine (Čitateľský a iné poriadky, Rozprávky nosia mamine šaty...).
Trošku iný nádych majú texty opisujúce priestor, o ktorom píše. V niektorých textoch sa dokonca nachádzajú akési lyrické poetické úvody, po ktorých nasledujú vecnejšie pasáže, ktorými sa pokúsila evokovať svojskú senzuálne evokovanú atmosféru.
Viaceré príspevky majú podobu stručných autorských portrétov zameraných na niektoré črty tvorby spomínaného autora a jeho diela (Pokušenie (takmer) svätého Pinocchia ...). Pritom sa občas stretneme aj s textami interpretačného charakteru. Tieto texty majú taktiež najmä propagačnú úlohu, v žiadnom prípadne nejde o texty orientované príliš odborne či didakticky.
Viaceré eseje sú spomienkami na priateľov spisovateľov, výtvarníkov či hudobníkov (maliar Štefan Cpin, prozaici Dušan Dušek, Rudolf Sloboda, maliar Ľudo Hološka, hudobný skladateľ Ján Cikker a mnohí ďalší). Načiera však aj do dávnejšej minulosti, spomína na špecifický charakter tvorby B. S. Timravy či na pôsobenie Ľ. Štúra, ktorého život bol zviazaný s Modrou, kde aj zomrel.
Šikulovej eseje majú intímny charakter; sú vlastne neustále zaznamenávaním jej zážitkov a postrehov. Spomína dokonca na to, ako pravidelne cestovala autobusom z Modry do Pezinka, prípadne zriedkavejšie do Bratislavy. Jej eseje nemajú v žiadnom prípade konfrontačný charakter, sú bezproblémové a autorka nimi nehovorí dokonca ani o problémoch svojej rozsiahlej prozaickej tvorby. Prípadne o charaktere čitateľského prijatia jej textov verejnosťou.
Texty takmer neobsahujú evokáciu dobovej kultúrnej atmosféry či literárneho života, ktorého je Šikulová už mnoho rokov súčasťou.
Oficiálne je jej tvorba od začiatku prijímaná kladne. Za debutovú zbierku Odtiene získala Cenu Ivana Krasku a ocenenie Debut roka dvojtýždenníka Knižná revue. Viaceré jej knižky postúpili do finálovej desiatky Ceny Anasoft Litera, v roku 2015 sa stala laureátkou Ceny Anasoft Litera za dielo Medzerový plod.
Verím, že intímne ladené a tematicky rôznorodé eseje Veroniky Šikulovej si nájdu svojho čitateľa.
