Izba bolesti - Nevedomosť môže byť lepšia ako poznanie

Nevedomosť môže byť lepšia ako poznanie

Louise Welshová

Izba bolesti

Bratislava, Ikar 2004

Preklad Katarína Varsiková

Niekedy autori pri ceste za čitateľmi siahnu po téme, ktorá je už pri prvom stretnutí s ňou trošku nepríjemná – nerozpráva sa o nej často, pokladá sa za niečo negatívne, ak nie dokonca zlé a očakáva sa spoločenské mlčanie spojené s tichou akceptáciou. Sú dve cesty, ktorými sa potom dielo vyberie. Jedna z nich je, že text plní funkciu šoku – zaujme čitateľa nie svojou kvalitou, ale tým, že otvorene hovorí o vredoch a úchylkách, ktorými trpí jednotlivec, prípadne určitá skupina. Okrem tohto šokovania plní ešte jedno poslanie – autora si všetci všimnú. Iste, aj to je spôsob ako sa realizovať. Kde sa však stráca zmysel napísaného, nevedel by povedať ani autor a senzácia, ktorá vie tak veľmi vzrušiť, rýchlo opadne. V lepšom prípade sa na takýto „exces“ autora zabudne, v horšom prípade pred ním drvivá väčšina aj tých najliberálnejších zatvorí dvere. Druhá cesta, ktorou sa dielo môže vydať, a to je i prípad Louise Welshovej, je cesta, na ktorej sa veci pomenujú ich pravým menom, ale bez úmyslu lacno vyprovokovať čitateľa a predložiť mu iba nechutnosti poskladané bez ladu a skladu. Príbeh ako taký nepomáha, ale môže poskytnúť priestor na zamyslenie nad tým, čo sa niekedy bojíme vôbec vysloviť.

Spisovateľka Louise Welshová  dlhé roky pracovala v knižných antikvariátoch, pohybovala sa medzi starožitnosťami a vecami, čo by mnohí z nás pomenovali haraburdami. A práve toto prostredie sa stalo podkladom jej debutového románu. Prifarbila ho typickým upršaným anglickým počasím, svetom veľkomesta na severe Veľkej Británie. Do tohto obrazu zasadila svoje postavy, homosexuálov, transvestitov, ľudí z pornopriemyslu, priekupníkov, narkomanov, pasákov. A dozvedáme sa, že mnohí z nich majú normálne zamestnanie, napríklad ako starožitník v neveľkom aukčnom dome či znalci umenia. Ale treba si dať pozor. Sú to hrdinovia prevzatí z reality: klamú, kradnú, sú majstrami v pretvárke a ich predstavy o slušnom obchodovaní sa môžu vymykať našim predstavám. A keďže autorka sa v svete týchto ,,second-handových“ obchodníkov dlho pohybovala a dobre pozná jeho zákonitosti a logiku, jej román pôsobí autenticky a úprimne, za čo získala aj nemálo literárnych ocenení okrem úspechu u čitateľov, ale aj u kritiky. To je azda snom každého spisovateľa.

Hlavná postava, starožitník Rilke, nachádza v tajnej pracovni po nebohom sériu erotických fotografií zobrazujúcich sado-masochistické  praktiky, končia sa smrťou dievčaťa. Keďže je človekom z predmestia, kde sa neverí nielen susedovi, ale ani polícii, rozhodne sa na vlastnú päsť zistiť, čo stojí v pozadí obrázkov. Rozohráva však hru, na ktorú nie je vôbec pripravený a v ktorej „nevedomosť môže byť lepšia ako poznanie“. Začína sa tak napínavý príbeh s nečakanými zvratmi a prekvapujúcim koncom.

Rilke však nie je jednoznačný hrdina, nie je dobrý, ani zlý. Sám sa stáva typom. Promiskuitný homosexuál, ktorý svoje vášne ukája po parkoch s mladými chlapcami, so sklonmi k prehnanému pitiu. Na druhej strane je však profesionál, špecialista vo svojom odbore,  milovník umenia, oddaný svojej robote a profesii. Ako postava sa vyvíja popri svojej tortúre upadnutým podsvetím, spoznáva tak nielen panoptikum bizarných postáv, ale najmä sám seba. Nachádza sa, určuje si miesto, kam patrí.

Autorka člení svoj text na kapitoly, vždy na začiatku každej z nich cituje básne Rimbauda, Verlaina, Keatsa a iných. Ich mená sú už navždy spojené s prehnanou estetikou a homosexualitou a nám pomaly dochádza, že ani meno Rilke nebude náhodné. Paralela s nemeckým básnikom Rainer Maria Rilkem je potom logická, veď on medzi týchto ľudí nepochybne patril, napriek storočnej priepasti.

Pri čítaní sa nám teda odhaľuje svet a tá časť spoločnosti, o ktorých vieme, že jestvujú, ale len ťažko si ich vieme predstaviť. Na jednej strane môže tento svet, jeho sexualita a anonymita pôsobiť negatívne, až odpudzujúco, na strane druhej nám však ukazuje, že homosexuáli, transvestiti a vôbec „iní“ ľudia, to majú v živote ťažšie aj z fyzickej, aj z psychickej a existenčnej stránky. Čitateľ sa však dozvedá z príbehu: „Stretávame mnoho ľudí s pochybnou morálkou, ale skutočných psychopatov je len pár.“

S Louise Welshovou týchto ľudí nielen stretávame a v texte chytíme za ruku, ale na chvíľu sa trošku aj nimi stávame. To robí román čitateľsky úspešným a príťažlivým natoľko, že sa nestáva iba príbehom o hľadaní identity a napínavým trilerom, ale predovšetkým perfektnou modernou literatúrou.    

Radoslav Tomáš