Vyhľadávanie
Levoča, Modrý Peter 2010
Často v súčasnej poézii nájdeme projekciu vnútorných svetov autorov, čo v podstate patrí k básnickej klasike, no rovnako to pôsobí vždy inak aktuálnosťou a modernosťou. Modernosť nesie so sebou najmä vo výraze aj neformálnosť, spontánnosť a motivickú slobodu. To všetko je v poriadku a neraz to oceňujú aj kritici, ale ak sa na to pozrieme z inej strany, zistíme, že takéto výpovede nemajú v podtexte žiadne ukotvenie. Prídu a zas odznejú ako sezónne vetry, jediným východiskom i cieľom je sám subjekt – to je viditeľná daň za súčasný zle pochopený individualizmus, preferovaný, samozrejme, nielen v poézii.
Pre mnohých sa takýto prístup však z hľadiska kvality stal dokonalou výhovorkou: tvorba je licenčná... Čo s tým? Poézia má svoju históriu s množstvom alternatív – jej výpovedná hodnota sa nemeria len tým, čo autor dokázal v knihe povedať, ale aj tým, koľko textov cez neho v danej knihe hovorí, a dať ich precítiť čitateľovi cez vlastnú originalitu, to je umenie! Anna Ondrejková píše divoko o divokej zamilovanosti, no v písaní nie je sama: ukotvila ho v mýtickej tme nesmrteľnej lásky Tristana a Izoldy, čím vnímame jej nástojčivý hlas v mnohohlase príbehu, jeho variácií a ďalších sekundárnych textov. Autorka tak vstupuje do básne s bohatým literárnym zátiším, zároveň ju dokáže realizovať so sebe vlastnou neopakovateľnou vypätosťou. Nepoznám od nej báseň, ktorá by bola pokojná a snáď aj uzavretá, naopak, Ondrejková básni nepokojom, pohnutím, excitáciou, zúrivou nehou, surovosťou nevedomia a jej verše akoby sa znovu v kruhoch či strihoch vracali a dopĺňali, ako ťahy na skici...
Preto vyznieva prirodzene prepojenie piatich básnických cyklov knihy pripomínajúcich členenie antickej drámy-tragédie na päť dejstiev. Spojitosť s tragédiou prezrádza navonok atmosféra od prvých veršov: „budem nariekať tvoje / meno: v smutných zuboch,“ napĺňa ju baladickosť a dolorizmus, zvýrazňuje fragmentárne frázovanie a vďaka obsedantnej prítomnosti prežívania nešťastnej lásky pretína tragická atmosféra cykly ako napnutá struna. K dráme nás privádza aj selektovanie subjektov a básnickej reči. Podľa názvu sa môžeme domnievať, že reč básnického subjektu patrí Izolde, lenže na plochách textov sa jednoznačnosť subjektu rozpíja (formálne uvádzaním replík ako v dráme: „Tristan:“) opismi a akciami, ktoré sa v subjektoch prelínajú. Takisto zneistieme, keď narazíme na odstup, okrem Tristana a Izoldy sa tu vynára niekto tretí – tretie oko – dokonalé zachytenie dvoch hercov v ďalšej, režisérskej vrstve, ktorá sa vytvára aj ako nová samostatná existencia vyplývajúca zo zamilovaného spojenia: „som: Izolda v tebe: upálená /: odtlačok tváre na tvojej koži, rozlomený / krstný kruh, prsteň na olovenú vodu: už/ nie som: som?“
Pod expresívnymi veršami s častými protikladmi, farebnými či hmatovými metaforami sa odvíja dejový reliéf (dokonca sa tu mihne aj Brangiena, v pôvodine slúžka), no keďže nás autorka zaviedla do snov, do sveta zvláštnych epištol, môžeme nadobudnúť dojem, že adresátom oných listov sme vlastne my a že Tristan a Izolda tu nevystupujú len ako uchopiteľné postavy, ale ako symbolické princípy či podobenstvá, ktoré si skrývame v našich dušiach. Hýbu nami, tak ako pohli autorkou... Dala nám tak možnosť nezúfať nad pominuteľnosťou žiarivo bežiacich obrazov našich životov vo Full HD kvalite práve tým, že snívaním zastavila čas pre jediný intenzívny obraz nebesky neskutočnej lásky, aká dnes v skutočnosti predsa nie je možná, keďže je všetko až do zúfania možné...
