Vyhľadávanie
Vydavateľstvo Slovart 2014
„Jobus je autor živelný a jeho spôsob rozprávania miestami pripomína paintball.“
Názov novej knihy pre deti od Braňa Jobusa ju vystihuje v plnom zmysle slova. Možno by sme k nemu mohli sformulovať aj motto: Píšem, lebo sa tak bavím a možno tým strhnem aj vás. Veď ide o recesiu. Inak, veď ja nič, ja muzikant.
Tak ako už pri iných Jobusových tituloch možno skonštatovať – ide o knihu ľahkého čítania. Nesie znaky populárnej bavičskej kultúry: trochu recesie a absurdity, štipku paródie známejších osobností, sem-tam trochu okoreniť menším napätím, no hlavne držať sa jednoduchej línie príbehu, stačí, ak je rozprávaný prostredníctvom hoci aj monotónne sa opakujúcich modelov scén.
Protagonistom príbehu je rakúsko-uhorská rodinka červotočov Chrochmelovcov z polovice 19. storočia. Udomácnili sa v kaštieli baróna Vlhčila, veľkého milovníka hudby. Barón s nevôľou sleduje ich drevokazné výpravy a usilovne sa ich snaží zo svojho panstva vyhnať. Darí sa mu celkom dobre, pretože červotoče sa zakaždým prezradia neznesiteľným chrúmaním. Má ho na svedomí jeden zo synov – Chrumo. Dieťa, ktoré je pre rodičov prekvapením už aj v tom, že sa narodilo. Rodina sa naňho preto veľmi hnevá. Je odmietaný, odstrkovaný. Skrátka, problém akurát vhodný pre hlavného hrdinu. Téma príbehu je už sama osebe vtipná. Má potenciál osloviť detského čitateľa mladšieho školského veku. Výber hlavného hrdinu je ako šitý na mieru najmä chlapcom. Aj preto, že hrdina má meno Chrumo, že je absurdný a že v niektorých situáciách sa podarilo Jobusovi dosiahnuť nadsádzku a situačný humor.
Viaceré nápady majú potenciál rozvinúť sa na vskutku vyvážený humorný príbeh. Napríklad to, že autor našiel deštruktívnemu červotočovi, ktorému chutia najmä hudobné nástroje, konštruktívny spôsob života. Červotoč sa stáva bravúrnym imitátorom zvukov hudobných nástrojov. Už len samotná cesta k spoznávaniu tohto osobnostného daru je dobrou témou. Alebo presun v čase z 19. do 21. storočia. To by tiež vystačilo na samostatný príbeh. Jobus však, zdá sa, bez rozmyslu do rozprávania vklinil jedno do druhého. Vznikol tak zlepenec rôznorodých epizód, ktoré nepôsobia homogénne. Urobme si predstavu: barón Vlhčil posiela svoje vzácne violončelo na mesiac na severný pól, aby ho zbavil červotočov, no zostane tam 172 rokov, potom ho objavia odborníci zo Slovenskej akadémie vied aj s rodinou Chrochmelovcov, no Chruma nenájdu; z tejto zápletky sa vyvinie séria dobrodružstiev Chrumovho osamostatneného života, s violončelom sa zúčastní na koncerte violončelistu Jozefa Luptáka v Slovenskej filharmónii, pustí sa do chrúmania a to je zároveň aj začiatok jeho slávnej imitátorskej kariéry, stáva sa imidžovým maskotom skupiny KISS, v Rusku sa dostane na ponorku atď.
Jobus je autor živelný a jeho spôsob rozprávania miestami pripomína paintball. Dej sa tvorí náhodne a takmer nemotivovane. Spojnica udalostí nevychádza z podstaty rozprávania, ale zo šablóny, modelu, do ktorého autor len dosádza, čo príde. Alebo že by hybným mechanizmom rozprávania bola obsedantnosť červotočov pretransformovaná do takmer nekontrolovateľnej pažravosti?
Bavičskú kultúru treba brať s rezervou. Na chvíľu strhne a potom závisí už len od muzikantov.
