Poviedky Dušana Mitanu sa podľa vyjadrenia Petra Zajaca dajú „čítať ako jeden nekončiaci sa príbeh s jednou [...] autobiografickou pamäťou a vnútorne mnohotvárnou identitou“. Aj osem próz Krstu ohňom, z ktorých sedem sa začína dôležitými mottami (H. E. Nossack, A. Artaud, A. P. de Mandiargues, J. M. G. Le Clézio, M. Frisch, Lukášovo evanjelium, Zjavenie, G. Bush), je vo vzájomnej nadväznosti pomocou autobiografických konštatácií rozprávača v ich-forme, pomocou postáv a prostredia. Utvrdzujú nás v tom aj reálie z našej i svetovej kultúry a histórie, z Bratislavy i z USA a reálne postavy, napr. Elo (Havetta), Dominik (Tatarka), Dežo (Ursiny). Biografické údaje sa dajú identifikovať – sú priame, nepriame alebo symbolické („Hľadal som náš panelák. Bolo to nové sídlisko, monumentálne, všetky baraky dokonale rovnaké; cítil som sa ako v bludisku.“). V prózach sú aj odkazy na vlastnú tvorbu, na jej proces („Po mesiaci pustovníckeho života však nastal zlom. Rozrobené veci nestáli za nič, písal som a šklbal popísané papiere, všetko odišlo: inšpirácia, pasia aj chuť do roboty.“), cituje o sebe iných autorov (T. Horváth), niekedy sa prihovára čitateľovi („Nebudem vás unavovať opisovaním trápneho dejstva.“). V knihe nájdeme aj text napísaný ako scenár, v ktorom dialógy postáv (otca a syna) sú fakticky replikami v divadelnej hre.
Zvláštnymi kompozičnými postupmi sa vyznačujú všetky poviedky knihy. Pre čitateľa je osobitne zaujímavé stretávanie sa reálneho s absurdným, ireálnym, keď, povedzme, hlavná postava z prózy navštívi autora, alebo keď sú v texte zakomponované postavy iných Mitanových kníh: „Prvý mesiac sa mi darilo. Za dve noci som si vymyslel krátku poviedku V električke a za mesiac sa mi podarilo napísať aj desaťstránkovú s názvom Psie dni, ktorú mi dokonca uverejnili v Kultúrnom živote.“ Realita s iracionálnom sa prelína voľne, nie je potrebné uvažovať o vierohodnosti výpovedí, lebo táto kompozičná schválnosť vytvára obraz nepokojnej duše protagonistu, jej viacdimenzionálnej štruktúry, vnútorného napätia a opätovného vyrovnávania sa s realitou, proces hľadania a následnej nespokojnosti. Mitanov hrdina pátra po tom, čo je najsprávnejšie – blízky človek, rodina, tvorba, láska, samota, spánok, Boh? Skutočnosť prechádza do sna – v ktorom sa zažitá realita odráža v silnejšej podobe –, alebo do spomienok a asociácií, a vzápätí prichádza opäť návrat do skutočnosti. Do dômyselnej kompozície prináležia aj dialógy, ktoré časťou patria do reality a časťou do Biblie. Pochybnosti a pokušenia sú silné, protagonista im len ťažko odoláva – biblické pravdy ho však oslobodzujú.
Autorova znalosť Biblie, ale aj iných náboženstiev, je obdivuhodná. V jednom z rozhovorov nazval Bibliu postmodernou knihou. Protagonistovi sa otvárajú oči vysvetľovaním tajomstiev biblických textov, ktoré sú pravdou stále aktuálnou – citácie z evanjelií sú akoby obrazom situácie nedávnych rokov, výzvou na zvrhnutie moci zla. Spoločensko-politické pomery v Mitanových poviedkach sú distingvovanými detailmi, nevyhnutnými pre pohyb a myslenie postáv. V kolážovitých textoch sa zaujímavo premiešavajú reálie historické, spoločenské a politické so snami, predstavami a víziami protagonistu – to sú priam neuveriteľné príbehy v stave nedôslednosti, omylnosti, nevedomia a sporadicky prinášajú komicko-tragické situácie. Mitanov humor, často čierny, je iróniou až sarkazmom, paródiou, je náznakovitý, nevykonštruovaný, vyplýva zväčša z neadekvátneho správania sa postavy a môže prejsť do nepríjemnosti až žiaľu. Je to napríklad opis vyšetrovania protagonistu na ŠtB, ktorý má okrem tragickosti aj humorné prvky, pretože obsahuje ironizáciu systému.
Pre Mitanu je charakteristické, že ho vždy zaujímalo tajomstvo, ktoré pokladá za jadro každej krásy. Aj tieto jeho prózy majú svoju plazivú napínavosť, lebo v deji prichádza „úder“ problému nečakane. Čechovovská jemnosť (sem patria napríklad útle prírodné opisy) životných situácií odrazu prejde do psychických tráum, do zlosti, hystérie až paranoje. To sú tie „prekvapenia“ pre čitateľa, najmä keď sú dotované priliehavou štylizáciou a lexikou, v ktorej sa mieša vznešená reč s bežnou hovorovou. Často ide o banálny príbeh, ale s hlbokým posolstvom o ľudskej náture, o povahe človeka i o osude ľudstva, keď človek klesol morálne v každej oblasti. Z podobenstiev Biblie autor vytvára podobenstvá o živote človeka a spoločnosti, o mravnom a nemravnom princípe. Zdanlivo jednoduchými príbehmi, citáciami, parafrázami, komentármi a výkladmi biblických textov vyslovuje filozofické myšlienky, vytvára obraz boja dobra a zla, viery a jej opaku. Je to pôsobivé!
Gabriela Rakúsová
