Vyhľadávanie
Jana Plulíková: Jantár / Amber, Trnava, Vertigo 2009
Hoci básnický debut Jany Plulíkovej dostávame do rúk až dnes, autorka v slovenskej poézii nie je neznáma. Roky publikovala v rôznych literárnych časopisoch (Proglas, Kultúrny život, Romboid, Aspekt ai.) a jej básne boli zaradené do Antológie súčasnej slovenskej poézie – stredná a mladá generácia po roku 1990 (Peter Milčák, 2006).
Zbierka básní Jantár / Amber podáva jeden veľký, komplexný a spletitý autoportrét poetky na pozadí zhruba 20 rokov. Hoci tu niet vročení, usporiadanie básní jasne naznačuje chronológiu udalostí: od mladistvého opojenia láskou, cez partnerstvo, materstvo až ku dramatickým, vypätým konfliktom a drsným skúsenostiam zrelej ženy.
„Mám strašnú moc napísať všetko tak, ako to vidím ja,“ konštatuje poetka v jednej z básní, no zároveň tak veľmi presne pomenúva akt literárnej tvorivosti ako takej. Veď len umenie má to výsostné právo popisovať veci, udalosti zvrchovane subjektívnym spôsobom. Najmä ak ide o vzťahy partnerské, ale aj rodinné, v ktorých je človek (neraz bolestne) zakliesnený po celý život. Plulíkovej básne sú nanajvýš intímne a seba-odhaľujúce. Necháva nás zostúpiť až do tých najspodnejších prúdov svojej bytosti, kde je aj veľa temna a bolesti. Napriek tomu je však pre jej poéziu príznačná skôr smelá nebojácnosť, bojovnosť, rebelantstvo, než rezignovaný, prípadne melancholicko-clivý tón. Sympatické je, že napriek zradám neostáva cynická, či zatrpknutá. Kráča životom ďalej s otvorenými očami, s otvoreným srdcom: „Každé ráno sa vydávam / v bielom / svojim úzkostiam / svojmu / znameniu vody // Každý večer / v polohe embrya / čerpám silu / z vlastného tepla.“ Aj keď v zbierke nájde čitateľ zopár básní, ktoré sú desivé, miestami až morbídno-expresívne, poetke je vo všeobecnosti blízky pozitívny životný princíp. Má rada slnečné, presvetlené priestory voňajúce sviežim vzduchom. Je to bytosť veľmi blízka prírode, k jej životodarným, ozdravujúcim silám. Plnými priehrštiami pije vzduch, zeleň stromov, listov. Typické pre poetku je napríklad takéto vyznanie: „Z končekov prstov / mi vyrastajú rastliny: hebká, zurčiaca zeleň: / hojivosť štiav a mlieka. Alebo: Odhryznem si z orieškovej skaly, kosti / mám silné, vápnik belavý ako myšie chvosty, tu je všade nadostač / maslovozeleného machu, čo chutí ako avokádo.“
Poézia Jany Plulíkovej dýcha životom, plnokrvnými, autentickými pocitmi, zážitkami a nie tými umelo navodenými vo vykonštruovaných pocitovo-myšlienkových schémach. Je zároveň na míle vzdialená skepse postmoderného umenia a jeho tápaniu v slepých uličkách, kde chýba presnejší záchytný bod, či pointa, východisko. Jej poézia je uchopiteľná a komunikatívna, zážitkovo konkrétna. A treba spomenúť nezvyčajné prevedenie knižky - bilingválne, slovensko-anglické, s bohatým fotografickým materiálom. Mozaiku poetkiných autoportrétov tak čitateľ vníma paralelne na dvoch úrovniach: jazykovej i obrazovej.
Elena Hidvéghyová-Yung
