Vyhľadávanie
Bratislava, Petrus 2010
Básnik Emil Babín sa po desiatich rokoch od vydania svojho debutu znovu prihlasuje básnickou zbierkou s hravým názvom Jar v raji. Jej titul nenaznačuje ani tak tematiku, ale skôr spôsob práce s poetickým textom. Babín vie majstrovsky narábať so slovom, okresávať výrazy do najlepšej možnej podoby, aby výsledné dielo prinieslo nefalšovaný estetický zážitok. Rád sa zahráva s čitateľom, s jazykovým materiálom i so sebou samým, objavuje nečakané spojenia slov a uvádza ich do nového kontextu: „a milovali sme sa náruživo, / ako naposledy, ako motýle na ruži...“ Hravé spracovanie však nie je cieľom, ale len prostriedkom na vyjadrenie mnohokrát závažných, znepokojivých otázok.
Spoločným menovateľom básní je motív putovania, smerovania ku konečnému cieľu. V prvej časti zbierky sa premieta do navonok bezstarostného „cestovania“ po ženskom tele, no pokusy lyrického subjektu o priblíženie sa k žene zlyhávajú a zostávajú len v rovine telesnosti, v rozdrobených, ale zato v detailných opisoch „nenápadného presúvania v presnej topografii tela“. Od ženy a erotiky sa Babín v druhej časti zbierky dostáva k reálnej ceste po svete, vychádzajúc z dôverne známeho domáceho prostredia (Povodeň na Píle) až do exotických diaľok (motívy Sicílie, Číny i Oceánie), aby nakoniec dal svojmu putovaniu priam existenciálny rozmer (Dojemný príbeh orchidey). Obrazy vody a slnka v ich nekonečných premenách sa stávajú symbolmi neustáleho vzniku a zániku, ubližovania a odpúšťania, ničenia a obnovovania. Preto niet divu, že lyrický subjekt sa na svojej ceste cíti „sám ako stena medzi ľuďmi“.
V tretej časti zbierky sa autor necháva inšpirovať prírodnými krásami a jeho blúdenie smeruje k jari, k postupnému oživeniu všetkých súčastí prírody. Ich znovuzrodenie je však už poznačené uvedomením si, že preňho sa raz tento kolobeh definitívne ukončí... Názvu celej zbierky najlepšie zodpovedá posledná, štvrtá časť, v ktorej už putovanie nie je len tuláckym blúdením a hľadaním zmyslu. Už niet otázok ani omylov. Celé smerovanie vrcholí v jedinom cieľovom bode – v rajskej záhrade: „Len vykročenie ducha z tela. / Teraz sa mi pôjde ľahko, / už viem, kam mám ísť“. Iba tento konečný, najvyšší cieľ má v živote význam. Jar v raji sa tak stáva metaforou uvedomenia si posmrtného vykúpenia, spočinutia v radosti.
Poézia Emila Babína je vyspelou výpoveďou o odhaľovaní zákonitostí sveta a života. V každej básni nám dokazuje, že je schopný svoje zistenia a postrehy podať umelecky presvedčivo, s využitím bohatého repertoára básnických obrazov a hravých štylistických prostriedkov, takých vzácnych v súčasnej „nepoetickej“ poézii. V „povolaní básnika“ sa naozaj našiel. Preto, hoci nám v poslednej básni ponúka iba „putovanie k radosti“, vďaka jeho vycibreným a precíznym veršom už čitateľ svoju cestu k pocitu radosti v duši zavŕšil.
