Jarmočná roadmovie

Jarmoky, slávnosti a festivaly nie sú len o dobrom jedle, zábave a ľahko zarobených peniazoch. O tom, že kočovný život jarmočného predavača so sebou prináša i nemalé strasti a stretnutia s bizarnými postavičkami, píše Víťo Staviarsky v najnovšej knihe Kšeft.

Kniha má tri časti – prvá (Kšeft) predstavuje útržkovité autobiografické zápisky zo života jarmočného obchodníka (podobne ako v Záchytke z roku 2009 zápisky ošetrovateľa), zvyšné dve (Markova dcéra a Loli paradička) sú romantickými príbehmi nezvyčajných dvojíc. Staviarsky i v tejto knihe tematizuje trhy, aby farbisto zobrazil život ľudí zo špecifickej subkultúry jarmočníkov, ktorých poháňa vidina dobrého kšeftu. Hybnou silou ich konania sa stáva úsilie zarobiť, či už ide o sedemdesiatročného žobráka s mladou frajerkou, žiarlivých balónkarov alebo jednonohého predajcu medovníkov: „Nejde o to, či sa ti nejaký tovar páči. Keď sa dobre predáva, hneď si ho obľúbiš“ (s. 8). Hoci je narátor s autobiografickými črtami jednou z postáv (v prvej časti píše o vlastnom obchodovaní), situuje sa do pozície nestranného pozorovateľa a svedka rôznych životných peripetií, ktoré zachytáva s odstupom dokumentaristu. Napriek tomu sa nevyhne šablónovitému zobrazeniu niektorých minorít, zvlášť v próze Loli paradička je komika budovaná na identifikácii a konfrontácii vžitých stereotypov. Napríklad v scéne, keď medovnikár Milan (tentoraz) neprávom obviní mladú Rómku Veronku z krádeže, na čo ona zareaguje tým, že schválne svoju rolu prijme: „Veronka vstala, prešmykla sa okolo neho a zamierila k dverám. ‚Prestaň, kam ideš?ʻ vykročil za ňou. ‚Na jarmok, kradnuc!ʻ odsekla mu. (...) Znovu vykročila k dverám, zasa ju čosi napadlo, vrátila sa, zdrapla televízor a začala ho ťahať zo stolíka. ‚Co kukaš? Teraz volaj policiju!ʻ osopila sa na Milana“ (s. 136).

Aj v tejto Staviarskeho knihe prevažujú jednoduché vety súvisiace s typom postáv, strohé opisy a minimalizmus, ktorými sa dosahuje svižné rozprávanie. Občasným problémom je opakujúci sa slovník, napr. nadmerné používanie rovnakých prívlastkov pri opise postáv: „Doviedla nás k svojim dvom kolegyniam, takým starým tučným ropuchám“ (s. 39); „Po chodníku prechádzal tučný cigán“ (s. 45); „Oproti nám sedeli na kufroch dve tučné černošky“ (s. 46). Dôsledkom monotónneho opisu a absencie rozlišujúcich detailov sú uniformné epizódne postavy, na ktoré veľmi rýchlo zabudneme. V textoch však nájdeme aj postavy, ktoré svojou väčšou či menšou bizarnosťou upútajú pozornosť na dlhšiu dobu, napr. svojrázny pomocník Purdeš sa dostáva do komických situácií pomerne často a všadeprítomní balónkari svojimi konštantnými vlastnosťami fungujú v texte ako vydarené humorné charaktery: „Sťažoval sa nám na balónkarov. Stále ho udávajú. Balónkari sú asi všade rovnakí. Na Slovensku, v Poľsku, v Rwande, na Kube, aj v Indonézii. Pravidlo je jasné: Vyhýbaj sa im z diaľky!“ (s. 26). Staviarskeho komika je vo všetkých knihách založená najmä na svojskom jazyku (východoslovenské nárečie, poľština, hovorová lexika a pod.) alebo konkrétnej situácii. V predošlých Staviarskeho knihách komika predstavovala funkčný a originálny prostriedok na stvárnenie neradostných osudov postáv, v Kšefte však svoj potenciál naplno nevyužíva. Zvlášť v poslednej časti knihy je komika často prvoplánová a povrchná: „Sledovali Veronku, ako zápasí s dverami na toalete. Z celej sily ich ťahala, avšak nedali sa otvoriť. (...) Veronka zmenila taktiku. Prudko zatlačila, dvere sa otvorili a ona vpadla dovnútra ako neriadená strela. Obaja sa na tom zasmiali“ (s. 160). Vzhľadom na to, že novela Loli paradička je prepisom filmového scenára, prítomnosť situačnej komiky (často využívanej vo filmoch) nie je prekvapujúca, avšak to, čo funguje na plátne, nie je vždy rovnako presvedčivé v prozaickom texte.

Zo žánrového hľadiska majú prózy Markova dcéra a Loli paradička svojím sentimentálnym ladením blízko k romanci, čo u Staviarskeho nie je nezvyčajné. Autor aj vo svojich predchádzajúcich textoch čerpal z postupov populárnej literatúry bez toho, aby upadol do sentimentu či gýča. V Markovej dcére tak pracuje s romantickým trojuholníkom (Jany – jarmočný predajca, Milena – dcéra Janyho dlžníka, Ďusi – Milenin žiarlivý priateľ), ktorý má rozličné peripetie (v závere nechýba mafiánske riešenie účtov či harmonické, až rozprávkové vyústenie vzťahu starého Janyho a mladej Mileny). V banálnom príbehu o láske netypického „princa“ Janyho sa však ukrýva aj vážnejší podtón – problémy s exekútormi, peniazmi, spoločnosťou, nostalgia za minulosťou, samota, túžba po niekom, komu na nás záleží. Vážnosť je nenásilne zjemnená humornosťou, napr. prekvapivým priateľstvom s exekútorom: „Koncom týždňa za ním prišiel chlapík z exekučnej kancelárie. Jany mu uvaril kávu, ukazoval mu nové návrhy popolníkov, púšťal mu platne, bavili sa aj o muzike a chlapík sa, na počudovanie, vyznal. (...) Kým mu vypisoval zloženku, priznal sa, že mu je ľúto, že uňho končí. Ale už sa teší na ďalšiu spoluprácu. Nie je to nič nemožné, však?“ (s. 104 a 109). Na druhej strane v Loli paradičke absentuje prepracovanejší druhý plán, intenzita jednoduchého humoru pohltí akékoľvek náznaky niečoho komplexnejšieho a problémovejšieho (koniec svojou násilnou tragikou nedokáže modalitu príbehu dostatočne ovplyvniť).

V popredí každého z príbehov je dej. Rýchly sled udalostí a filmové strihy podporujú údernosť a dynamiku rozprávania, čo platí predovšetkým pre autobiografické zápisky z ciest po jarmokoch. Udalosti sú nazerané z perspektívy autora/rozprávača, ktorý sa neprezentuje ako mravný ideál, ale javí sa skôr ako človek so skeptickým vzťahom k životu: „Aj ma to pokúšalo dať si s ním, aby som mal odvahu rozprávať, o predaji, o všetkých tých mojich debilných cestách. Človek už ani nevie, načo vôbec chodí a prečo predáva“ (s. 81). Sujetový princíp cesty a kaleidoskopický sled rôznorodých motívov ukazuje svet ako niečo rýchle, premenlivé a náhodné, prinášajúce viac dezilúzií než nádejí. Opakovanie scén pitia v krčmách, ciest autom, zmarenia obchodu počasím evokuje beznádejnú cyklickosť, ktorú nie je ľahké narušiť. Po konfrontácii svojho údelu so životom jedného známeho dospieva protagonista zápiskov k poznaniu, že navzdory ťažkostiam je jeho život predsa len hodnotný: „Nasadol som do auta a šiel som domov. K žene. Nezabezpečený. Triezvy“ (s. 85).

Nová kniha Víťa Staviarskeho ponúka texty podobné tematizovanému jarmočnému životu. Zatiaľ čo na jednom rohu trhu sa môžeme smiať na balónkaroch a nezvyčajných predajcoch svetielkujúcich tykadiel, na druhom nás pohltí ťaživosť našich problémov. Podobne ako vystavovaný tovar, aj jednotlivé texty majú rôznorodú kvalitu – niektoré sú prepracované, vyvážené, autentické i tragikomické, so zručnou jazykovo-štylistickou stránkou a presným odpozorovaním skutočnosti. Iné, žiaľ, ponúkajú lacnú zábavu, ktorá vyhovie menej náročným zákazníkom. Jarmočná roadmovie plynie svižným tempom, uvidíme, kam nás zavedie nabudúce.