Vyhľadávanie
Katarína Kucbelová vstúpila do literatúry civilne anestetickou, postštrukturalisticky organicky stlanou poéziou, ktorej (postojovo amorfná) subjektka sa v zbierkach Duály (2003) a Šport (2006) – aj rodovo podnetne – vyhýbala jednoznačnému uchopeniu reality. Od Malého veľkého mesta (2008) sa v jej textoch začal priamejšie ozývať angažovanejší (najskôr urbánnymi, neskôr i prírodnými motívmi nesený) tón, ktorý sa v diele Vie, čo urobí (2013) rozozvučal prostredníctvom ekologicky aj spoločensko-kriticky ráznych a významovo priehľadnejších (naďalej však mnohoznačných) básní. V najnovšej knihe sa autorka vrátila k skladobnému (stíšenejšiemu, decentnejšiemu) charakteru ranej tvorby (vo svetlých bodoch aj k vtedajšej semiotickej komplexnosti a poetologickej sile náznaku), no už (napriek častým otázkam a i voluntárne zapájaným ambivalenciám) s vyhraneným svetonázorom, ktorý (hrdinka) medzitým nadobudla a ktorý vyústil nielen do metamoderne funkčných, melancholicko odosobnených výbojov oscilujúcich na hrane zvnútornenej irónie, ktorá nevzbudzuje úsmev, skôr súhlasne horizontálne, emocionálne oslobodzujúce pokývanie hlavou, no aj do (paradoxne minimalistického) balastu a (nie vždy parafrázovaného) poučovania.
Kniha sa začína sľubnými zábermi oka kamery
Tentoraz však tie zábery nezabezpečujú odstup, čo platí aj pre zapojenie (už nie scudzujúcej, ale korešpondujúcej) performancie: „spieva o osamelosti / nepochopení / prázdnote, zániku jej sveta“. Sprostredkúva invenčné obrazy, ktoré sú významovo nabité a napriek jasným indíciám k presahom recepčne otvorené: „tesne pred nami premočený konár / padol na auto / preliačenie na kapote / ihneď začalo združovať / kvapky (...) krehké ihličnaté spojenectvo“. Zároveň sa už tu vyskytuje krkolomná pasáž, ktorá avizuje hodnotovú vratkosť zbierky: „z tela vykĺzla váha / ako v rýchlosti / zostáva však na mieste“ (v 14. oddiele je podobný jav podaný elegantne; veršom by navzdory zjavnej kompozičnej precíznosti pomohla prísnejšia redakcia). Od 3. textu sa významový objektív zužuje na (dovtedy plodne tušený) angažovaný (environmentálny) plán, ktorého spracovanie nedosahuje tvarovú údernosť a mnohovrstevnosť Kucbelovej predošlej tvorby.
Najpresvedčivejšia je autorka tam, kde (kolektívna) subjektka (vedma, preživšia) tiesnivú (nielen aktuálnu) realitu nerámcuje – akokoľvek pravdivými – frázami, ale ju (telesne) zakúša a svedectvo prenáša na čitateľky/ov. Knihu je možné analyzovať v kontexte prvých zbierok, cez okruhy ako kompulzívne (seba)preciťovanie, snehovo upokojujúce, ľadovo zraňujúce rozpúšťanie identity, vymazávanie (historickej) pamäti, najužšie je však spätá s tou predošlou – vnorená do (etickým) smogom a spoločenským alibizmom znečistených vôd klimatickej hrozby a s ňou (v rovine príčin aj následkov) previazaných (nad)individuálnych problémov. Naše osudy sú nimi natoľko zanesené, že by ich odčlenenie bolo nevierohodné, resp. práve ony sa podieľajú na masovej existenciálnej úzkosti. Cez zhovievavú interpretačnú prizmu (veršového obkresľovania mimotextovej reality) môžeme legitimizovať aj (čítaj: nielen v knihe) obťažujúco opakované (ružičkovsky strihané) motivačné mantry („nech sa vám darí dobre / nech vás napĺňa pokoj a mier“), ktoré súzvučia s manažérsko-reklamnou komunikáciou, prítomnou už aj v autorkinej staršej tvorbe, o. i. ako poukaz na naoktrojovaný charakter životov. S povedaným korešpondujú anglické výrazy ako ironické mementá globalizovanej, inakosť pohlcujúcej (symbolickej) moci (kapitálu), vo výsledku však pôsobia rovnako kontraproduktívne až moralizátorsky ako odkazy na konzumeristický hedonizmus: „koľko sezón už musí trvať táto zima? / oh, ages / prosím? / veky // keď chceme leto, cestujeme“. Verše sú v takých prípadoch nechceným parodickým stelesnením toho, čomu sa autorka dlhodobo (vydarene napríklad v 4. časti) vysmieva. Akokoľvek vítam vzdanie sa postmoderne relativizujúceho riedenia odsúdeniahodných civilizačných súčiastok, tobôž v poézii oceňujem skôr (pokojne nahnevanými podrážkami rozdupanú) kľukatejšiu a k zložitosti reality priľnutejšiu cestu než tú strmo mentorskú: „kam by sme ešte išli? / kde sme ešte neboli? // nemusíte sa cítiť zviazaní naším spôsobom života / feel free“. Nepotešia ani polopatizmy (38. časť) či redundancie: „nechceme dopadnúť ako vločky // na hladine“ (posledný verš priamočiaro odkazuje na iskrivý záver 2. oddielu; intratextové komunikovanie je inak skôr obohacujúce).
Zbierke neprospieva dátum vydania
Nakoľko sme roky danými témami (právom a vlastne stále málo) zahlcovaní/é, ich (aj umelecky) x-té spracovanie adekvátne nerezonuje, a teda dielo Vieš, čo urobí vyznieva lepšie aj pre jeho načasovanie. Mimochodom, I. Laučík, ktorého si autorka zvolila ako jedno z mott, sa pri čítaní asociuje nielen cez príbuzné motívy, ale práve aj ako vizionársky, konštruktívne hermetickejší a komplexnejší negatív. Kniha evokuje aj texty M. Talla (časopriestorová, subjektová aj náladová roztrieštenosť), D. Moravčíkovej (najmä 8. časť), M. Ferenčuhovej (veľkolepé metonymie), ale aj S. Salmely a iných. Ako som naznačil, priebežne v nej nachádzame poeticky intenzívne miesta, na aké sme u Kucbelovej zvyknutí/é („pohojdávame sa / kývame hlavami // je to vetrom?“), aj celé texty („stojíš pred žiarou / podídeš bližšie / nahmatáš prekážku / odhadneš to na sadrokartón / rozbehneš sa / a prerazíš ho“, pozri aj 29. časť), no hoci prevyšuje značnú časť našej produkcie, po toľkých rokoch čakania je sklamaním (ako próza Čepiec).
Katarína Kucbelová: k bielej
Kordíky: Skalná ruža 2022
