Vyhľadávanie
Ján Kačala (1937) sa venuje skúmaniu súčasnej spisovnej slovenčiny, teórii a dejinám slovenského jazyka a jazykovej kultúre. Pôsobil v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra, od roku 1992 prednáša na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Je spoluautorom základných kodifikačných príručiek (Slovník slovenského jazyka, Pravidlá slovenského pravopisu).
Majstri o jazyku a jazyk o majstroch. Aj tak by sa dal preonačiť názov Kačalovej monografie Jazyk majstrov (Spolok slovenských spisovateľov 2014) o slovenčine ako literárnom jazyku. V troch tematických celkoch hovorí totiž nielen o tom, ako jazyk vníma a ako s ním narába jazykovedec, spisovateľ či prekladateľ, ale aj o tom, že jazyk samotný dokáže o svojom nositeľovi mnohé napovedať.
Prvá časť Kačalovej knihy reflektuje vybrané jazykové otázky súčasnosti. Autor sa dotýka problematiky prechyľovania ženských priezvisk, využívania okrídlených výrazov či fungovania nesystémových, resp. nespisovných prvkov v reči. Nosným pilierom monografie je však druhá kapitola. Ján Kačala v nej postupne predstavuje jazyk desiatich slovenských spisovateľov, jedného prekladového diela a jednej zbierky ľudovej slovesnosti (Zlatá reťaz). Dáva si pritom záležať na štýlovej pestrosti analyzovaných diel, takže jeho záber siaha od filozofických (M. Bátorová) a výkladových textov (Diogenes, O. Sliacky), cez texty básnické (P. Mišák, K. Kapeller, M. Rúfus) a beletrizované (E. Benčík), až po diela pre deti a mládež (J. Šebesta, A. Revajová, S. Liptáková). Ako naznačujú mená spisovateľov, akcent kladie na súčasnú tvorbu – s výnimkou úvodnej state venovanej Martinovi Kukučínovi, ktorého považuje za tvorcu slovenského prozaického jazyka. Kačala sa zameriava predovšetkým na lexikálnu rovinu textov a skúma, ktoré jazykové registre jednotliví spisovatelia pri dosahovaní zamýšľaného účinku využívajú. Pre kultúru jazyka je užitočné aj autorovo poukazovanie na chyby v textoch, čím sa pridáva k hlasom volajúcim po vyššej úrovni redigovania (nielen) knižných publikácií. Monografiu uzatvárajú štúdie o V. Turčánym, Š. Moravčíkovi a A. Habovštiakovi, ktoré poodhaľujú, ako sa ich nazeranie na literárny jazyk a úcta voči ľudovej a literárnej tradícii premietajú do ich vlastnej tvorivej činnosti.
