Vyhľadávanie
Poézia prenajatá vlastným srdcom
Harry Martinson
Jazykmi mora a vetra
Dunajská Lužná, MilaniuM 2005
Preklad a doslov Milan Richter
V jednej zo svojich básní kladie Harry Martinson k dverám svrčka prenajatého vlastným srdcom. Tento svrček je jeho tichým vyznaním a zároveň aj akýmsi vnútorným smerovaním jeho poézie, ktorej venoval nielen srdce, ale aj život. Pri čítaní jeho veršov si uvedomujem, že mám pred sebou básnika, ktorý nekričí, ale rozpráva svojským hlasom, svojským jazykom. Iným, svojbytným, plným napätia.
Prekladateľ Milan Richter pomenoval výber z jeho básní Jazykmi mora a vetra. Martinsonova poézia je presne taká. Vo veršoch, ktoré písal ako mladý muž, cítiť až slanosť morskej vody a každý obraz je akoby plavbou na lodi, v ktorej sa básnik hľadá a určuje si svoje budúce smerovanie. V tých ďalších sa necháva unášať silou vetra a dáva priestor imaginácii a skúsenosti.
Takéto putovanie básňou nie je u Martinsona náhodné. Prelína sa aj s jeho osobným životom. Ako dieťa si nemohol nájsť rodinu, neskôr sa túlal po Európe a ničil si zdravie dovedna na devätnástich lodiach, kde pracoval v rozličných profesiách, najmä ako kurič.
Niektorí hovoria o dvoch veľkých silách v jeho poézii: jedna smeruje nahor a je vitalistická, v druhej, smerujúcej nadol, sa prejavuje rezignácia. Prelínanie týchto síl vytvára rovnováhu, po akej sám túžil. Samozrejme, nie je to také jednoduché. Obrazne môžeme povedať, že vietor v jeho poézii je tá prvá sila. Je to myšlienkový a poetický náboj, vinie sa cez verše a unáša so sebou aj čitateľa. More zase predstavuje druhú silu. Svojou váhou tlačí nadol „hmotu básne“, predstavuje akýsi rámec – doňho Martinson ukladá svoj jazyk, vytvára formotvorné činitele, miesi tvar tak, aby čo najpresnejšie vyjadroval myšlienku. Nie je to teda len rezignácia, je to svojím spôsobom podriadenie sa systému a pravidlám, ktoré pomáhajú vytvoriť moderný a jasný koncept básne.
Doboví čitatelia a kritika najlepšie prijali jeho knihu Pasát, ktorá predstavuje aj v Richterovom výbere najpútavejšiu časť. V nej akoby sa dovolával programu svojej poézie: „A sľubujem, že budem vždy / do snopov krásne viazať / chvíle, čo zožal čas.“ Nastáva tu teda istý posun – Martinson už nemusí putovať ako v zbierkach Strašidelná loď, či Nomád, tu sa poézia mení na vnútornú cestu básnika – pútnika. A keďže pasát je „mocný a spoľahlivý vietor, čo duje po celý rok tým istým smerom“, je jasné, že Martinson prešiel od hľadania k vetru, ktorý prináša vášeň, sviežosť a život.
Vo výbere sa stretneme takmer s celou poetickou cestou Harryho Martinsona. Do súvisu sa zrazu dostanú nielen mimoliterárne vplyvy, ale i celková genéza poézie, ktorá ukazuje jednak prednosti, jednak slabiny. Švédska akadémia, ktorej bol členom a ktorá mu roku 1974 udelila Nobelovu cenu, vo svojom vyhlásení hovorí: „...jeho dielo vedelo zachytiť kvapku rosy a zrkadliť celý vesmír.“ Udelenie tejto ceny viacerí kritizovali, veď predsa len sa Martinson ako nomád túlal „na dvore Básne“ a len tak „načúval tráve“ a neangažoval sa v spoločenskom dianí. V tých rokoch to bolo síce milo lyrické, ale často to nestačilo. Z odstupu však možno povedať, že práve v tomto tkvie sila jeho veršov, jeho poézia bude prestupovať ešte niekoľko generácii. A možno práve dnes, keď si toľkí z nás i hľadajú svoje „miesto pre samotu“, stane sa ešte aktuálnejšou.
V tom vidím aj prínos knižky Jazykmi mora a vetra. Napriek pocitu, že sa bude ťažko prebíjať k čitateľovi, keďže Martinson vychádza v slovenčine prvý raz a situácia pre básne je taká, aká je, ponúka príjemné putovanie jedným životom a jednou poéziou – svrčkom prenajatým vlastným srdcom.
Radoslav Tomáš
