Jazyky z draka

Nie náhodou sa kniha Dany Podrackej Jazyky z draka s podnázvom Mytológia slovenských rozprávok začína odvolávkou na orientálnu, ale celosvetovo slávnu Šeherezádu. Autorka tým predovšetkým pripomína čosi notoricky známe i notoricky dedičné: že Slováci vedia o sebe menej, než by mali vedieť, a že ak má pripomínanie vôbec nejaký zmysel, jeho agensom musí byť voľakto svetovejší, než sú oni sami. Šeherezádina krása je však krásou ducha, a tak je všetko v poriadku až potiaľ, pokiaľ čitateľa opäť neznepokojí poznanie, že slovenský Šeherezád Pavol Dobšinský nie je ešte stále napriek ustavičnému reeditovaniu, prerábaniu a dorábaniu takou star, akou by si zaslúžil byť.

Objemná kniha poetky a esejistky Dany Podrackej je v tomto smere objavná a záslužná hneď z niekoľkých dôvodov. Je nielen holdom jednému z najúžasnejších zázrakov slovenskej písomnosti (ktorý mal, mimochodom, v týchto dňoch bez štvrťstoročia dvojsté jubileum), ale aj vášnivou a zasvätenou vykladačkou tohto zázraku. A hoci vykladať neznamená v tomto prípade nahradzovať akademický etnografický ústav, Podrackej vykladačstvo má hodnotu keď už nie objavu, tak určite aspoň hĺbkového ponoru do problematiky, čo sa v našich končinách nepraktizuje zrovna každý deň. O Dobšinského slovenských ľudových rozprávkach totiž každý vie svoje, ale nespomínam si, že by si niekto dal námahu systematicky ich opísať a hľadať v nich, povedzme, niečo z charakteristík národnej povahy, národnej existencie či národných špecifík, hoci toto všetko v sebe obsahujú ako svoju vlastnú podstatu. Práve to urobila autorka, keď spísala, predmetovo zoradila jednotlivé témy a otvorila ich kľúčom modernej psychoanalýzy i postmoderného myslenia. Záslužnosť tejto práce vystúpi do popredia najmä vtedy, keď si uvedomíme celé to bohatstvo námetov, paradoxov, významových slučiek, filozofických zámlk a optických klamov, ktoré boli odjakživa predmetom umeleckého záujmu mnohých generácií ľudí od pera nielen doma, ale i v celom kultúrnom svete. A keď si uvedomíme aj fakt, že v slovenských ľudových rozprávkach (tak ako v Biblii) je zakliate ešte niečo, čo smeruje k podstatám skutočnej poézie i všeobecne ľudského bytia, a na vysvetlenie čoho azda nebudeme mať nikdy dosť energie. Pri čítaní Podrackej ,,výkladov" si nevdojak uvedomujeme aj to, že keby slovenská literatúra nebola robila nič iné, len rozvíjala témy a prístupy, ktoré s opravdivou genialitou zachytil Dobšinský, nemusela sa tak často spreneverovať sama sebe a mohla mať oveľa menej starostí s vlastným sebadefinovaním. A na chválu autorky slúži okrem iného aj to, že nasilu nenaťahuje rozprávkové námety na škripec nejakej ideológie či dákych vlastných interpretačných schém, ale svojou mravčou prácou ponúka najmä priestor na rozmýšľanie o veciach, ktoré by mali zaťažovať osvietené a mysleniaschopné hlavy väčšmi ako podenkové konjunkturalizmy a pragmatické krátkozrakosti. Záslužnosť autorkinho činu spočíva ešte v tom, že porozumela Dobšinského zázračnému inventáriu a že má k nemu svoj autentický vzťah úzko korešpondujúci s hľadačským úsilím vlastnej poézie s presahom do všeobecnejších polôh, ktorý by mohol zaujímať, povedzme, aj tých, čo dnes majú na starosti vytváranie koncepcie slovenskej štátnosti či iných vízií o našej prítomnej i budúcej existencii. Podrackej totiž nejde len o to, že rozprávky rozprávajú ľuďom ,,ľudia z mäsa a kostí svojho jazyka" a že je ich ,,slovo postavené proti smrti" a ,,za život", ale aj o to, aby vyšli na svetlo i menej transparentné súčasti tohto bipolárneho byť či nebyť, ktoré sú vlastne skrytým obsahom každodennosti. A v tomto smere je pre ňu Dobšinský skutočne nevyčerpateľným i znepokojujúcim zdrojom inšpirácií. Pristupuje k nemu bez povinnej piety, zato s odhodlaním dať sa poučiť, inšpirovať a prípadne i vyfliaskať za to, že jej heuréka! prichádza až teraz, keď všetko už dávno malo byť jasné.

Ak svojho času Vladimír Propp morfológiou rozprávky zásadným spôsobom prispel ku konštituovaniu modernej literárnej vedy, Podracká svojou mytológiou slovenskej rozprávky nepochybne prispieva k modernej semantizácii slovenského priestoru. Vďaka Dane Podrackej zas lepšie poznáme svoje rozprávky, asi by naozaj bola škoda zahynúť.