Vyhľadávanie
Na pulty slovenských kníhkupectiev prichádza výber z poézie Wojciecha Bonowicza s názvom Druhá ruka a iné básne. Zbierka pozostáva zo šesťdesiatich deviatich básní, ktoré majú zväčša existenciálny charakter a vypovedajú nielen o vynikajúcom pozorovacom talente básnika, jeho štýle, jazykovej erudícii, ale aj o neprehliadnuteľnej sociálnej citlivosti autora.
Periodikum Tygodnik Powszechny charakterizuje Wojciecha Bonowicza (1967) ako básnika, novinára a pravidelného publicistu. Debutoval v roku 1995 básnickou zbierkou Väčšinový výber, po ktorej nasledovalo ďalších sedem básnických zbierok. Za svoju literárnu tvorbu získal viacero ocenení (Poetický bruLion, Literárna cena Gdynie) a nominácií na ocenenia (Nike, Silesius, Orfeusz). V roku 2018 bol nominovaný na Básnickú cenu Wisłavy Szimborskej a Nike, práve za básnickú zbierku Druhá ruka. Okrem tvorby pre dospelých píše aj pre deti a je považovaný za jedného z najvýznamnejších poľských básnikov strednej generácie.
Básnická zbierka Druhá ruka a iné básne obsahuje niekoľko interdisciplinárnych presahov. Milčákom vybrané básne môžeme priestorovo priradiť nielen do sféry intímnej lyriky autora, ale zasahujú aj do sféry spoločenskej. V intímnej lyrike dominujú témy súkromia –intimity („Zatváram rukou stránku nechcem aby ma videli vyzlečeného“, s.48), reflexie básnikovho lyrického posunu („báseň spred dvadsiatich rokov je naozaj moja? “, s.55), prípadne, v básni Elel, choroby duše a tela, („sú dni keď ležím na úplnom dne“, s.54).
Aj keď prevažuje intímna lyrika autora, básne z oblasti spoločenskej lyriky úderným spôsobom posúvajú recipienta do oblasti posilnenia vnútornej slobody indivídua a reálnej optiky prebiehajúcich udalostí. O tejto skutočnosti výrazne vypovedá báseň Sviatočné popoludnie venovaná návratu domov do Osvienčima. V svetovej literatúre azda neexistuje báseň, alebo epické dielo, ktoré by pozitívne odkazovali k návratu na toto miesto. Bonowicz nám však toto jedno z najstrašnejších miest sveta sprostredkuje z celkom opačnej perspektívy. Osvienčim je aj radostným miestom, priestor šťastne prežitého detstva: „Znovu si spomíname na Osvienčim i naše šťastné lúky [...]ako sa chodievalo k žabám i potápkam [...] na prechádzkach sa trhal šťaveľ margaréty“, s.41). Sprítomňuje miestnych, predstavuje susedov („kto kde býval ako sa volali susedia (Fariaszewskovci)“, s.41) a bezstarostné chvíle („prestierala sa deka na brehu Sołi obtáčal nás bezpečný dym z domov“, s.41). Azda najzaujímavejšie pôsobí záverečný verš, v ktorom sa nečakane, ale vzhľadom k sledovanej idey plynúceho textu zmysluplne zjavuje postava otca. Ten, je (a to neevidentne) buď samotným rozprávačom, alebo pristupujúcou postavou, prostredníctvom ktorej sa zdôrazňuje stabilná hodnota bezpečného domova, ktorý sa neodráža výlučne v básnikovej generácii, ale siaha oveľa hlbšie, až ku koreňom do krajiny predkov, ďalekej minulosti. Takýto druh výjavu ostro kontrastuje s Osvienčimom miestom smrti, masovým hrobom, kam sa nikto z preživších väčšinou nechce vrátiť. V závere otec katarzne prízvukuje: „čoraz častejšie sa mi sníva, že sa vraciam do Osvienčimu z Krakova a rôznych iných miest.“, s. 41).
Tušený kontrast prináša báseň Prvá hodina, kde na otázku učiteľky, koľko ľudí zahynulo v Osvienčime?, lyrický subjekt odpovedá: „schúlil som sa a modlil v duchu, aby ich bolo čo najmenej“, (s.43). Zdá sa, ako by téma Osvienčimu bola stále živá. Tiahne sa triádou časových sekvencií (minulosť – prítomnosť – budúcnosť) dovtedy, kým nedôjde k dejinnému naplneniu a rozplynutiu v bezčasí.
V básni Ozajstná hudba Bonowicz poukazuje na báze nesúrodej diády (ľudské teplo versus mizerná strava) na sociálny aspekt bezdomovstva, aby sa následne v básni Zamestnania posunul k problému zmeny práce, tak aktuálnemu pre toto obdobie. Tematizovanie úplne obyčajných vecí uzatvára brilantným obrazom stravy („zvieracia krv na ľudskom stole“, s.56 ), kde sa naplno prejavil jeho pozorovací talent.
Azda najzaujímavejším rozmerom Bonowiczovej tvorby sú filozofické presahy jeho básní. Vo forme jednoduchých aforistických odkazov odovzdáva hodnotné obsahy a tým zušľachťuje dušu čitateľa. V básni Čo ja viem sprístupňuje subjektívnu skúsenosť osamotenosti. Text má existenciálny charakter. Básnik sa delí o vnútorné prežívanie stavov zasahujúcich jeho existenciu, napr. opätovne privyká samote: „učím sa opäť žiť sám“ (s. 73). Prvky Wittgensteinovho diskurzu sú pozorovateľné v básni Napíš a uvidíš, kde poet koketuje s nejednoznačnosťou vyjadreného.
Filozofické presahy sú zakomponované aj v básňach Rádio, Metafory a Krídla v ktorých sa zameriava na témy odhaľovania pravdy („propaganda založená na ’pravde’. “, s. 71), mozaiku vysielaných správ (univerzálne spektrum rôznorodosti) či bežný dialóg žien, najmä jeho prežívanie, ktorý je sprostredkovaný na báze poetického obrazu túlenie žien verzus objímanie anjelov. Vo filozofickom odkaze najviac zarezonuje príchod nového života, v ktorom Bonowicz vidí návrat nepokoja „každým životom vracia sa na zem nepokoj“ (s. 44).
Špecifickými motívmi sú koláže krajiny, ktoré sú vyvolané buď nepriamo, pomocou obrazov a paralel (kaplnka situovaná v konkrétnom priestore – ženské šaty), alebo priamo, pomocou brilantných obrazov krajiny v básni Bicykel, v ktorej sa naplno prejavila básnikova poetika. Netradične pôsobí aj snová anabáza Sen v Brne a reflexie priesakov obytných priestorov s dialógmi ich obyvateľov, ktoré krajinnú koláž príjemne dotvárajú.
Básnickú zbierku esteticky obohacujú aj čiernobiele výtvarné inšpirácie Bohdana Hostiňáka, ktoré poetické texty atraktívnym spôsobom ilustrujú. Všetkých päť ilustrácií pôsobí minimalistickým, ale najmä postmodernistickým dojmom. Striedajú sa v nich nielen ostré geometrické tvary (obdĺžnik, trojuholník, štvorec, priamka), ale aj obrazy patriace do klasickej krajinomaľby (kríky, kopce, hrady, mraky). Čitateľa azda najviac uchváti prelínanie nekoncepčných prvkov, ako sú figúra zapichnutého špicatého hada, šnúra piatich húseníc smerujúca vertikálne naprieč prírodnou krajinou k nebu. Zdá sa, ako by motív húsenice ilustrátorovi učaroval. Nenachádza sa iba v zmienenom obraze, ale aj v podobe obrovskej larvy vychádzajúcej z vrchného okna obytného domu či nenápadnej, infantilne poňatej minimalistickej húseničky, ktorá svojím telom nadvihne dom. A práve dom sa stáva druhým najčastejším motívom. Až surrealistickým dojmom pôsobí neukotvenosť pravidelného obydlia, ktoré sa týči nad skalným previsom. Tento lietajúci dom však napriek svojej nestabilite pevne tróni horizontu, a tak čitateľa vovádza do uzavretých intervalov abstrakcie, alebo ho prinajmenšom prenesie do tajomnej ríše magiky. Pravidelné striedanie geometrických útvarov a prvkov prírodnej scenérie neevokuje výlučne svet detskej fantázie - Lewisovu Alicu v krajine zázrakov, ale aj myšlienkové koncepcie štrukturalistov – Foucaultovo prepájanie typovo „nespojiteľných“ útvarov.
Výtvarníkovi sa touto netradičnou kompozíciou znázornenia Bonowiczového básnického odkazu podarilo priblížiť k literárnym obrazom argentínskeho prozaika Jorge Luisa Borgésa, ktorý svojím intelektuálno-integrálnym prístupom netradične oživil fikciu zázračného reálna Latinskej Ameriky.
Na záver už len čitateľské konštatovanie: poézia Wojciecha Bonowicza, imaginácia a vecnosť v spojení s nevtieravou poetikou všedného dňa v kombinácii s Hostiňákovým výtvarným spracovaním patrí k tomu najlepšiemu čo nám v súčasnosti stredoeurópsky literárny priestor dokáže ponúknuť.
recenzia bola napísaná pre časopis Fraktál - LIC ju uverejňuje so súhlasom autora
