Preciťovanie je nedosiahnuteľné. Ak sa mu chceme priblížiť, musíme zaprieť seba. Stať sa niekým iným. Aj za cenu možnej (alebo nevyhnutnej?) straty kontroly.
Ivana Gibová vo svojom písaní kontrolu nestráca. Po silnom poviedkovom debute Usadenina a z môjho pohľadu rozpačitej novele Bordeline prichádza s treťou knihou – taktiež novelou – barbora, boch & katarzia. V duchu vyššie uvedeného by sa dalo povedať, že ide o ďalší príspevok do sveta (či jeho rozšírenie), ktorý Gibová tvorí už od prvej knihy. Ivana Gibová sa nikým iným nestáva, ostáva Ivanou Gibovou. To však, samozrejme, nie je výčitka. Najmä v porovnaní s problematickou novelou Bordeline pôsobí tretia kniha formálne aj obsahovo vyzretejšie a vyváženejšie. A to aj napriek tomu, že tu autorka kladie väčší dôraz na miestami riskantný textový experiment a prácu s jazykom (čo sme mohli čiastočne pozorovať už v jej debute).
V najnovšej novele sledujeme každodenný život Barbory a Sylvie (pričom, ako rýchlo pochopíme, ide o jednu – nechcem však napísať a tú istú – osobu), ktoré blúdia prostredím neviazaných vzťahov, alkoholu a bohémskeho, hoci i tak špecificky rutinného života. Z neho sa (Barbora) snaží miestami vymaniť a začať žiť „usporiadane“, žiť a cítiť tak, ako žiť a cítiť má; akonáhle sa však podobný moment priblíži, predstavy konvenčného fungovania sa (Sylvia) zľakne a dáva sa na ústup. Aby som sa vrátil k úvahe z úvodu: ak sa schopnosť citu stáva výrazom slobody, prejavom vymanenia sa zo zabehnutého sveta, definovaného istými návykmi a pravidlami (takýto svet v prípade protagonistky predstavuje protiklad toho, čo by si pod ním zrejme v prvom momente predstavila väčšina z nás), potom sa o to pokúša ako protagonistka, tak aj autorka – najmä v niekoľkých momentoch, keď sa odváži (pričom slovo odváži je tu, domnievam sa, na mieste) text ozvláštniť opakovaním jedinej vety naprieč niekoľkými stranami. Podobný postup síce v dnešnej literatúre už nemôžeme považovať za inovatívny, domnievam sa však, že to ani nebol zámer. V type výrazne subjektívnej a osobnej prózy, aký Gibová píše, však napriek tomu ide o neprehliadnuteľný a výrazný formálny prvok. Najmä vtedy, keď je použitý prvý raz, považujem jeho zapojenie za funkčné a pôsobivé; hoci by sme pri využívaní takéhoto postupu vo všeobecnosti – odhliadnuc od novely Barbora, boch & katarzia – mohli hovoriť skôr o scudzujúcom prvku, autorka ho, naopak, využíva ako prirodzené vyústenie emocionálne vypätej situácie, čím veľmi pôsobivo prehlbuje náhľad do psychiky protagonistky aj citovú zaangažovanosť čitateľa.
Počiatočný silný postup však, bohužiaľ, viacnásobným opakovaním na ploche textu stráca na sile, o účinnosti jeho využitia v neskorších miestach knihy by sme preto mohli diskutovať. V konečnom dôsledku tým utrpí najmä záver novely, ktorý (aj keď pripustíme, že ide o autorský zámer a snažíme sa ho rešpektovať) tak chtiac-nechtiac vyšumí do prázdna a uberie celkovému výrazu knihy na sile. Miestami tak vzniká dojem nadbytočnosti textu alebo dokonca umelého naddimenzovania celkovej dĺžky rukopisu, ktorý by si možno zaslúžil prísnejšiu či nekompromisnejšiu redakciu.
Za problematické považujem aj viaceré opisy psychického stavu protagonistky. Gibová sa občas nevyhne klišé, pri opisoch niektorých myšlienkových pochodov Barbory/Sylvie sa iba ťažko ubránime dojmu, že ide o najbanálnejší a najočakávanejší opis daného problému, čo oslabuje celkovú autenticitu výrazu a textu. Povedané však nemôžeme aplikovať na novelu ako celok: problémové protagonistky sú charakteristické pre všetky Gibovej prózy a v najnovšej knihe je tento aspekt ich povahy zvládnutý, domnievam sa, až na vyššie uvedené výhrady, mimoriadne zručne.
Gibovej jazyk by sa dal vo všeobecnosti charakterizovať ako ľahký a čitateľsky ústretový. O to pôsobivejšie vyznievajú pasáže, v ktorých autorka opisuje traumatizujúce zážitky z minulosti či rodinného zázemia Barbory. Podobný kontrast síce opäť nie je (ani nechce byť) originálnym postupom, novele však posilňuje prirodzenosť výrazu.
Dovolím si túto recenziu ukončiť o čosi osobnejšie. V jej nadpise citujem jednu z už spomínaných opakovaných viet z knihy. Domnievam sa, že zápas Gibovej protagonistky je najmä zápasom, respektíve snahou o izoláciu od samej seba. Od vlastnej neschopnosti cítiť (a teda, ako naznačuje už názov, dosiahnuť katarziu), vlastnej uväznenosti v prostredí, ktoré nedokáže opustiť, no ktoré ju zároveň desí. Je nevyhnutné izolovať sa: od seba, od toho, čo si okolo seba vytvárame. No ako sa možnosti novonadobudnutého citu nezľaknúť? Aj vďaka tejto otázke, nesúcej sa podprahovo naprieč celou novelou, pre mňa tretia kniha Ivany Gibovej bola silným čitateľským zážitkom.
Michal Tallo
