Vyhľadávanie
Kristin Roskifte: Všetci spolu rátame
Preklad: Eva Lavríková
Bratislava: Monokel, 2020
Ako napovedá už samotný názov, kniha Všetci spolu rátame bude o počítaní – od nula po niekoľko miliárd. Kristin Roskiftová je oceňovaná nórska ilustrátorka a spisovateľka, ktorá má na konte osem obrázkových kníh a nespočetné množstvo obrazových príloh pre viac i menej známych autorov, prevažne zo svojej rodnej krajiny. Ale až svojím posledným dielom dosiahla medzinárodný úspech – Všetci spolu rátame poznajú už vo viac ako 30 krajinách sveta.
Ako prvá zaujme na tejto knihe nesporne obálka. Pozerá z nej niekoľko desiatok postavičiek, jednoducho, no o to efektnejšie nakreslených, premyslených do najmenšieho detailu: pani s medzierkou medzi zubami, zaľúbenci, slečna s margarétkou vo vlasoch, Číňanka, pán v smokingu či pýriaca sa babička so šatkou na hlave... Rozmanitosť a farebnosť naznačujú, že ilustrátorka sa s každou postavou naozaj vyhrala.
Od prvej strany vidno obrysy postáv – malých i veľkých, chudých i tučných, ktoré sa hýbu či nehýbu. Autorka svetlomodrou ceruzkou kreslí „nepodstatné objekty“, ktoré k počítaniu nie sú potrebné – pozadie, nábytok, budovy, prírodu... Zato postavy sú výrazné a farebné, každá prežíva vlastný osud. Ich životy sa na niektorých stranách knihy prepletajú so životmi iných postáv alebo žijú len na tej svojej. Jednotlivé obrazy sú očíslované. Nejde však len o obyčajné čísla strán, je to zároveň aj počet postáv, ktoré sú v danej ilustrácii.
Čo sa týka textu, veľa nečakajte. Predsa len je to kniha o rátaní, a tam sú slová zbytočné. Text je len doplnkom k ilustráciám a nabáda čitateľa k tomu, aby sa poriadne zahľadel na to, čo sa na stránkach knihy deje. Často je to len zopár viet o tom, čo sa odohráva na obrázku a mali by ste si všimnúť: „V kapele hrajú štyri osoby... Jedna sa čoskoro zraní.“ (s. 4) Poslaním sprievodného textu – o nejakom spisovateľskom umení sa tu nedá hovoriť – je rozvíjať fantáziu, nútiť do premýšľania, hľadať, klásť si otázky a možno nájsť aj odpovede či tipovať: „Na hodine dejepisu sedí v škole dvadsať detí... Jedno sa stane premiérom.“ (s. 20) „Na školskom dvore vidno sto ľudí... Niekto vyvinie vakcínu, ktorá zachráni milióny životov.“ (s. 100) O spisovnej slovenčine sa vo viacerých prípadoch hovoriť nedá, ale to už je otázka pre prekladateľku, prečo v knihe pre detského čitateľa nedodržuje spisovnú normu. ako sa pomaly stáva v súčasnej slovenskej literatúre bežným.
Kniha je výnimočná svojou rozmanitosťou a sledovaním obrázkov, tým však zároveň aj trpí. Pár strán je možné prelistovať a prebehnúť očami, ale čím ďalej, tým väčšmi je to stále to isté – hľadáte človeka, ktorý niečo robí. Prvých tridsať strán sa pridáva na každom obrázku len jedna postava, potom sa čísla zvyšujú, ale pozvoľna. Dlho sa to vydržať nedá. Môžete si síce otvoriť knihu kedykoľvek a kdekoľvek nabudúce, ale potom sa stráca prepojenie postáv a ich „minulý život“. Pre detského čitateľa je takisto náročné pochopiť a dešifrovať poslanie niektorých viet so skrytým významom: „Dvaja na výlete v lese. Jeden z nich povie niečo, čo si ten druhý zapamätá po zvyšok života.“ (s. 2) „V knižnici je osemnásť ľudí... Dvaja z nich nájdu viac ako len knihu.“ (s. 18)
Záver je nečakaný a naozaj veľkolepý. Keby sa autorka väčšmi riadila porekadlom „málo je niekedy viac“, osekala zbytočné rozvláčne počítanie a ponechala len niekoľko strán, bola by to výhra pre všetky strany. Pre tých, ktorým nestačilo, pripravila autorka na konci aj akýsi „minitest“, aby sa vrátili späť k ilustráciám a hľadali vybrané postavy. Keďže sa ich v knihe objaví niekoľko tisíc, je to naozaj výzva – a nie pre každého.
