„Osip Mandeľštam bol nezvyčajný básnik a neobyčajný človek. Patril k najlepším spoločníkom, pretože nepočúval iba sám seba. Bol zdvorilý, inšpirujúci a vždy iný.“
Anna Achmatovová
Narodil sa roku 1891 vo Varšave v židovskej rodine. Vzťah k umeniu a literatúre zdedil po matke. Keď mal šesť rokov, rodina sa presťahovala do Petrohradu, ktorý sa mu natrvalo stal milým a inšpirujúcim miestom. Tam študoval, tam sa zoznámil s tvorbou ruských symbolistov, tam na maturitnej slávnosti predniesol svoju báseň. Cestoval po Európe, učil sa jazyky. Počas štúdia v Paríži sa zoznámil s tvorbou Villona, Baudelairea, Verlaina, v Rusku boli jeho súputníkmi Chlebnikov, Jesenin, Blok, Cvetajevová, Pasternak, Achmatovová, Šklovskij, Babeľ, Zoščenko a mnohí ďalší. Žil a tvoril v období „strieborného veku ruskej poézie“.
Prenasledovanie Mandeľštama a útoky proti nemu sa začali v roku 1928 a väznenie prišlo po básnickej satire na Stalina; tri roky vyhnanstva, pokus o samovraždu, Stalinov rozsudok: „izolovať, no ponechať“; ďalšie roky vyhnanstva a napokon odsúdenie na päť rokov do gulagu, kde psychicky ubitý v decembri 1938 umiera; pochovali ho až na jar do spoločného hrobu. O jeho tragickom osude hovorí manželka Nadežda, ktorá ho vo vyhnanstve sprevádzala – a poetka Anna Achmatovová, zaujímavo líčiaca jeho život, tvorbu a smrť.
„Myslieť logicky znamená ustavične sa čudovať“
„Bol to človek s dušou tuláka v najušľachtilejšom význame tohto slova...“ vyjadrila sa o Mandeľštamovi Achmatovová. K nej a jej manželovi Nikolajovi Gumiľovi básnika viazalo celoživotné priateľstvo. Mandeľštam sa zúčastňoval na stretnutiach združenia Cechu básnikov – mladých modernistov –, vstúpil medzi akméistov. Zanechal futurizmus, symbolizmus, uprednostnil vedomý zmysel slova (logos) a krásu formy. Jeho esej Ráno akméizmu a Gumiľov text Dedičstvo symbolizmu a akméizmu sa považujú za programový manifest tohto smeru.
Vo svojej pozoruhodnej eseji Mandeľštam načrtol históriu takmer všetkých druhov umenia a sformoval „najvyššie prikázanie akméizmu – milujte existenciu veci väčšmi ako vec samotnú a svoje bytie väčšmi než seba samých“. Podobnú problematiku obsahujú aj eseje: Slovo a kultúra, O podstate slova, Groteska, v ktorých sa zamýšľa nad vzťahom kultúry a štátu, slova a obrazu či slova a skutočnosti. Úvahami zasahuje aj do prírodných vied, hodnotí literárny proces v dejinách i vo svojej súčasnosti, je prísny, konkrétny, používa preňho typickú iróniu až sarkazmus.
V esejach sa prejavuje Mandeľštamova pozoruhodná vzdelanosť. Osobitnú pozornosť si zaslúžia jeho reflexie a výklady slova, filológie spätej s históriou i história starého Grécka. Analyzuje obsah a formu slova, vedomie, predstavy, teóriu poznania i poetiku. „Teória pokroku v literatúre je najhrubšou, najodpornejšou podobou školáckej negramotnosti. V literatúre nemôže byť nijaké lepšie, nijaký pokrok, jednoducho preto, lebo niet nijakého literárneho stroja a niet cieľa, kam treba docválať pred druhými.“ V eseji Literárna Moskva adresuje priame, ostré, kritické slová do vlastných radov umelcov i čitateľov, lebo podľa neho celkom nepripravený čitateľ nič nepochopí. Konfrontuje poéziu s prózou, prozaikov nazýva eklektikmi, zberateľmi, próza je v podstate anonymná, „je ničia“, „je to organizovaný pohyb slovesnej masy, stmelený čím príde“. A ako neoklasicista tvrdí, že samotná poézia si vynútila prózu. Z jeho tvorby sú to popri poézii práve eseje, ktoré v tejto knihe zaujmú. V jednej z nich – Humanizmus a súčasnosť – predstavuje svoje názory na sociálnu architektúru, až sa dostáva k myšlienkam, ktoré dnes tvoria základné zámery EÚ. Do vydania tejto knihy bola práve Mandeľštamova esejistická tvorba najmenej známa, hoci „ide o jeden z vrcholov ruskej duchovnej a slovesnej kultúry“.
„Koľko ľudí vie skutočne čítať básne? A píšu ich takmer všetci.“
Editor zaradil do knihy aj niekoľko Mandeľštamových próz, ktoré sú nabité udalosťami a reáliami, sú v nich silné emócie z priestoru, času, vzťahov, z ideológie, predstavujú aj minipríbehy o ľudskej krutosti, etnickej neznášanlivosti, o občianskej vojne, a takto väčšmi smerujú k črtám a esejam.
Osip Mandeľštam – jeden z najväčších básnikov 20. storočia – bol prenasledovaný, perzekvovaný, až do 60. rokov nevydávaný, jeho meno bolo vyčiarknuté z učebníc. Veľká časť jeho tvorby zostala v rukopisoch, v odpisoch alebo sa aj stratila.
Kompozične kolážovitý charakter tejto knihy, aký Oleg Pastier vie robiť znamenite, je veľmi dobrý. Striedajú sa tu Mandeľštamove básne, prózy, eseje s výpoveďami jeho súčasníkov. Ján Kvapil napísal precízny doslov Fantasta slov, Maita Arnautová erudovanú esej Básnik a jeho múzy a Tamara Janecová podrobné kalendárium. Prirodzene, nemožno obísť prekladateľov (ich mená uvádzame v záhlaví, pozn. red.). Kniha obsahuje aj niekoľko fotografií a na obálke Mandeľštamov portrét z roku 1934.
Vydavateľstvo F. R. & G. opäť pripravilo knihu, ktorá svojou kompozíciou, žánrovou rôznorodosťou, bohatstvom informácií a umeleckých textov poskytuje príjemcovi poučenie, estetický zážitok, ale aj nevyhnutnosť návratne sa zamýšľať.
Gabriela Rakúsová
