Vyhľadávanie
Preklad ako ilúzia
Jedna báseň, dva jazyky.
Zostavil Ján Gavura
Prešov, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity 2008
Potlesk sa prekladateľovi ujde zriedka: v prípade prózy si recenzent, tobôž radový čitateľ, jeho výkon zvyčajne ani nepovšimne, ak nemá okaté nedostatky. O čosi väčšia pozornosť sa zvykne venovať prekladu poézie, tu sa od jeho pôvodcu žiada nielen dokonalá znalosťou cudzieho jazyka (čo podľa všeobecnej mienky na prekladanie vcelku stačí), ale aj vlastnou poetickou produkciou.
Táto špecifická aktivita podnecuje k reflexii smerom k čitateľovi aj k sebe samému. Štrnásť prekladateľských praktikov schopných nadobudnuté poznatky aj náležite formulovať sa podujalo zveriť s trápeniami, ktoré ich doterajšie úsilia sprevádzali. Dovolili nazrieť do kuchyne, ba odhalili aj svoje manká v minulosti: okrem domácich veteránov básnického prekladu aj nemecká slovakistka, britský básnik so škótskymi koreňmi usadený na Slovensku, dvaja Íri, z nich jeden, nositeľ Nobelovej ceny Seamus Heaney, prostredníctvom prevzatej eseje.
„Prekladatelia prekladajú a teoretici prekladanie spochybňujú,“ konštatuje tandem Ján Štrasser – Peter Zajac, ktorý túto tézu vlastnou aktivitou zároveň vyvracia. Básnický preklad sa v národných kultúrach chápe odlišne, na Slovensku je métou imitovať všetky formálne znaky predlohy (Ladislav Šimon), úsilie, priam zákonite sprevádzané skepsou. Limity, nie dôvod hádzať flintu do žita, vidí Marián Andričík, opierajúc sa o vlastnú prax (dlhodobý zápas o zvládnutie známej básne Tiger W. Blakea) vo vyššej sémantickej hustote anglického verša, ktorá vyžaduje obetovať časť významu. Skôr kompenzovať ako reprodukovať, k tomuto poznatku dospel James Sutherland-Smith na základe prekladov slovenskej lyriky, o toto ide zrejme i Ľubomírovi Feldekovi, ktorý sa provokatívnou aktualizáciou pokúša udomácniť napríklad Shakespearea „nielen v inom jazyku, ale aj v inom kultúrnom prostredí a inej dobe“.
Ján Buzássy, ktorý problém reflektuje i lyricky, akoby zrovnoprávňoval preklad s vlastnou tvorbou: „Preklad musí vzniknúť odznova ako báseň v inom jazykovom materiáli, v inej spoločenskej kultúre a často aj v inom čase.“ Tu sa nevyhnutne natíska otázka jazykovej vybavenosti prekladateľa: jednak sa od neho žiada, „aby bol ´nainfikovaný´ východiskovým poetickým textom“, zároveň aby ho „racionálne analyzoval“. Ako nanajvýš legitímny pokladá preto Ladislav Šimon fenomén prekladateľskej dvojice za predpokladu, že. V štúdii, ktorá sa dá označiť za kľúčovú, upozorňuje na rozdielnosť prístupu v závislosti od toho, či ide o báseň v próze (ktorá nedovoľuje bezbrehú voľnosť), voľný verš (pripúšťajúci „doslovnosť“) alebo viazaný, kladúci špecifické nároky.
Preklad básne so všetkými jej znakmi pokladá sám zostavovateľ paradoxne za ilúziu. Jednak pokiaľ ide o sprístupňovanie slovenskej literatúry cudzine, najmä v takom žiaducom jazyku ako angličtina, tu má básnik očividne väčšie šance (napríklad zásluhou práve Jamesa Sutherlanda-Smitha), lyrika poskytuje aj lepšie možnosti na vnímanie slovenskej literárnej identity.
Prekladať lyriku láka nemnohých: potenciálny adept sa sústreďuje na odborný preklad, „a ak už siahne po umeleckom preklade, ide o prózu“ (Viera Prokešová). Napriek priebežnej skepse sa však i v budúcnosti nájde dostatok odvážlivcov, ochotných riskovať a podstupovať tvorivé muky, aj keď sa nedočkajú spomínaného potlesku. Provokovať ich bude práve túžba priblížiť sa k vrcholu, uskutočniť neuskutočniteľné.
Ľudovít Petraško
