Vyhľadávanie
KK Bagala 2014
„Z protagonistu s príznačným menom Augustín Nevoľný sa tak stáva rezignovaná postava...“
Za zvukov hudby, ktorá mu neustále znie v hlave, prichádza Augustín Nevoľný brigádovať do fabriky, kde spoznáva rôzne životné osudy ľudí. Napríklad taká „Hanka práve začínala päťdesiatročnú pracovnú kariéru svojho života, ktorá sa jedného dňa rovnako prozaicky uzavrie odchodom do dôchodku“. Avšak hlavný protagonista takýto život mať nechce, kedysi v mladosti, ktorá vďaka retrospektívnym pasážam tvorí približne polovicu knihy, túžil po hudobnej kariére, chcel tvoriť svoje vlastné skladby a vydávať albumy. No ako to dosiahnuť v spoločnosti rešpektujúcej predovšetkým prozaické päťdesiatročné pracovné kariéry ničím nevybočujúce z „normálu“? To už bude asi jednoduchšie prijať životný postoj „Nejdeto“: „Celý jeho život v posledných rokoch ovládalo veľké Nejdeto. Naučil sa s Nejdetom žiť, pestoval si ho, bol s ním ak nie priamo zadobre, tak aspoň v prímerí.“ Z protagonistu s príznačným menom Augustín Nevoľný sa tak stáva rezignovaná postava, ktorá sa čoraz viac stráca vo svojom živote a v prúde spomienok, rieši svoj sexuálne aj citovo neuspokojivý vzťah a nesplnené sny, ale rieši to všetko hlavne veľkými množstvami alkoholu, a teda nijako zvlášť konštruktívne. No do úvahy však v priebehu čítania prichádza aj iná možnosť – čo ak nie je chyba v protagonistovi, ale rovno v celej spoločnosti, v celom svete? Lakonické konštatovanie, že obraz sveta nie je v poriadku, ktoré sa objaví kdesi ku koncu knihy, je v podstate kľúčom k viacerým názorom prezentovaným v texte. Stretávame sa tu so zaujímavým postupom, keď autor zároveň poskytuje nelichotivú reflexiu dobovej situácie v komunistickom režime aj kritiku súčasného života ovládaného „smartfónmi“. Treba však uznať, že tie spomienkové pasáže idú Kopcsayovi nepomerne lepšie ako tie zo súčasnosti. Cítime príliš veľa horkosti v tom, ako jeho hrdina prednesie vetu: „Slečna v zúrivo tyrkysovej mikine a s ružovými slúchadlami sediaca v susednej štvorke po ňom poškuľovala, že aký kokot, niečo si ceruzkou čarbe do bloku miesto toho, aby ťukal prstami na dochytaný displej smartfónu ako všetci.“ Kritizuje tým generáciu, ktorá už nie je jeho a z času na čas to robí trefne a vtipne.
Pokiaľ ide o jazyk, na určitých miestach s ním Kopcsay pracuje mierne nelogicky: hoci postavám prinesú kávu v pohároch „plných po okraj“, môžu si do nej ešte s prehľadom vhodiť tri kocky cukru. Na druhej strane však treba vyzdvihnúť veľmi príjemnú prácu autora so slovnými hračkami a aktualizáciami ustálených pojmov. Ako sme ukázali, Jednouholník Máriusa Kopcsaya ponúka aj protichodné prvky sústredené v jednom bode. Kniha vám tak poskytne koncentrát toho, ako prijímať trpkosť života s ľahkosťou, povzniesť sa nad prekážky namiesto toho, aby ste s nimi bojovali – a to všetko zásadne za zvukov hudby...
