Ježiš a súčasnosť - Karol Nandrásky

Bratislava, Vydavateľstvo Q 111 2010

Kresťanstvo tvorí jeden zo základných pilierov euro-americkej kultúry, predstavy o človeku, svete, Bohu, ktoré sa v ňom vytvorili, sa vinú našimi dejinami ako kľúčové, jazyk Biblie ostáva žriedlom metafor, prekladom biblických textov si národné jazyky overovali svoju životaschopnosť, starozákonné a novozákonné symboly a obrazy stále žijú vo vedomí súčasníkov... Je však kresťanstvo v podobách, v akých sa s ním stretávame dnes, ešte stále pôvodným kresťanstvom, kresťanstvom Ježiša, evanjelií – alebo sa počas dvoch tisícročí zásadne vzdialilo od pôvodného základu? Táto otázka sa dnes často vynára v teologických či filozofických diskusiách, aj v súvislosti so znateľným odklonom od kresťanstva, resp. príklonom istých vrstiev západnej populácie k východným náboženstvám či ezoterike...

Nie je to nová otázka, napríklad významný dánsky filozof a spisovateľ Søren Kierkegaard sa už v polovici 19. storočia dožadoval obnovy kresťanstva a na margo situácie, v akej sa v jeho dobe nachádzalo, napísal kriticky: „To, čo máme pred sebou, nie je kresťanstvo, ale nesmierny klam zmyslov a ľudia nie sú pohania, žijú blažení v domnienke, že sú kresťania. Preto obnova vyvoláva dojem, akoby odvádzala od kresťanstva...“ Kierkegaard nebol jediný, kto sa usiloval diagnostikovať stav kresťanstva v modernej dobe, poukázať na odchýlky od jeho pôvodných zásad, stačí spomenúť Friedricha Nietzscheho či Alberta Schweitzera, napokon, na pôde samej teológie odznelo veľa zásadných kritík voči spôsobu, akým sa posolstva Ježiša Krista zmocnili cirkvi a akým ho premietali do teologických systémov alebo do drastických politických praktík, ktorými zasahovali do európskych a amerických dejín.

Aj v našom domácom kontexte sa formulujú kritické názory, azda najkomplexnejšie ich nachádzame v diele Karola Nandráskeho, ktorý vyše štyroch desaťročí pôsobil ako profesor biblických textov na Evanjelickej bohosloveckej fakulte UK a ktorý tieto názory prezentuje aj na stránkach filozofických a literárnych časopisov, najnovšie v ucelenej podobe v knihe Ježiš a súčasnosť. Nandrásky je kritický nielen k vývoju kresťanstva, k cirkvám, ktoré si osvojili právo na jeho jediný správny výklad, ale aj k vývoju celej západnej civilizácie, k jej hodnotovej orientácii, jej ideálom a cieľom určovaným čoraz bezohľadnejším individuálnym a skupinovým egoizmom, vedúcim k čoraz väčšej sociálnej polarizácii v lokálnom i globálnom zmysle, k čoraz väčšiemu ohrozovaniu prírodného prostredia a celej planéty.

Jeho texty nie sú ľahkým čítaním, mnohí azda budú knihu vnímať ako provokáciu, osočovanie kresťanstva, no kriticky mysliaci čitatelia sa pravdepodobne dokážu stotožniť s mnohými autorovými argumentmi (týkajúcimi sa napríklad autority Biblie a jej doslovného výkladu) a osvoja si myšlienku o potrebe obrody kresťanstva. V priebehu dejín sa na jeho pôvodné jadro nabalilo, ako píše Nandrásky, „mnoho cudzích i celkom nekresťanských predstáv, ktoré sa dogmatizovali a celkom znehybneli miazgu jeho života“. Dejinnú tendenciu k dogmatizácii Ježišovho posolstva pokladá autor za jeden z najväčších omylov, ktorý súvisel aj s prekladmi tohto posolstva z jazyka podobenstiev (z aramejčiny) do jazyka gréckej metafyziky, zo živých metafor a symbolov do abstraktných pojmov. Autor vníma Bibliu ako internáboženský celok, zdôrazňuje jej intertextualitu a s ňou spätý pluralizmus predstáv (v tomto zmysle interpretuje jej jednotlivé časti), toto všetko sa, žiaľ, postupne prekrývalo cirkevnými dogmatikami nárokujúcimi si na jedinú správnu interpretáciu, na jedinú pravdu. Za nemenší omyl pokladá autor to, ako sa prekrútilo chápanie spásy – tá sa vysunula z pozemského do posmrtného života, pôvodné kresťanstvo však malo za cieľ premeniť pozemský život tým, že ľudia sa budú usilovať o sebapresiahnutie, o prekonávanie svojho egoizmu, svojej dravosti, krutosti a nahrádzať ich spolupatričnosťou, solidaritou s druhými – najmä však láskou. Prevrátením zmyslu spásy, dôvodí autor, došlo k oddeleniu Boha a človeka, neba a Zeme, ducha a hmoty, aj tieto dualizmy vohnali kresťanstvo do krízy. Pôvodné kresťanstvo akcentovalo radosť z pozemského života, dôležité bolo preň úsilie o jeho skvalitnenie pre všetkých ľudí, a tým aj o prebývanie Boha v ľuďoch, medzi nimi. Kresťanstvo má byť spôsobom existencie, opakuje Nandrásky vo viacerých súvislostiach, nie náukou (vieroukou), tobôž nie dogmatikou. Ak Boh bude prežívať v ľuďoch usilujúcich o ustavičné sebapresahovanie a naplneniu svojich možností, uskutoční sa najradikálnejšia revolúcia v ľudských dejinách, a tým sa podľa autora naplní aj zmysel kresťanstva.

Nandrásky sa vo fundovanej argumentácii opiera o diela mnohých teológov a filozofov, nevynechá ani príležitosť, aby siahol po sugestívnych príkladoch zo svetovej literatúry: jeho text má žánrovo blízko k eseji, intelektuálna poctivosť a kritickosť myslenia sa s ňom spája s hĺbkou osobného, poeticky vyjadrovaného vyznania.