Vyhľadávanie
„Nie je môj vnuk ani syn. Nie sme príbuzní. Spojila nás dohromady nehoda na lodi. Ale prečo by na niečom z toho malo záležať? Všetci sem prichádzame zbavení minulosti.“ Juhoafrický spisovateľ J. M. Coetzee takto začína román Ježišovo detstvo. Čitateľ otvára knihu očakávajúc príbeh, ktorý bol inšpirovaný detstvom božskej osoby – Ježiša. Hľadajúc analógiu či spoločné prvky musí nakoniec na svoj úmysel rezignovať. Autor sa pohráva s našou zvedavosťou a prevažujúci filozofický obsah zahmlieva dejovú líniu. Malý chlapec David a jeho poručník Simón sa ocitnú v neznámej krajine, v ktorej sa hovorí po španielsky. Nemajú so sebou nič: batožinu, doklady, ba dokonca ani žiadne spomienky. Sú nepopísanou tabuľou. Simón túži nájsť pre chlapca jeho matku. Do krajiny prišiel s jediným pre svedčením, že keď ju stretne, tak ju určite spozná: „A v ten moment, keď som uvidel Inés, vedel som, že je to ona.“
V tomto momente sa dej kumuluje okolo novovzniknutého trojuholníka Inés – David – Simón, avšak nedochádza k jeho uvoľneniu. Coetzeeho rozohraná hra neposkytuje odpoveď na otázky, ktoré si čitateľ kladie spolu so všetkými postavami v románe: „Kto je to dieťa? Kde ste ho zobrali? Kde sú jeho rodičia?“ Myslím, že to ani nebolo autorovou ambíciou. Chcel „zasiať do našej mysle semienko a teraz musíme byť trpezliví a nechať ho rásť“.
Veľkým prínosom románu je jeho vystavanie na dôvtipných dialógoch medzi dieťaťom a dospelými, ktoré približujú obyčajné, ako aj filozofické témy prostredníctvom novej optiky. Coetzee vytvoril cyklický koncept končiaci tam, kde aj začal: „Hľadáme miesto, kde by sme mohli zostať a začať nový život.“
Román Ježišovo detstvo od laureáta Nobelovej ceny a dvojnásobného držiteľa Man Booker Prize nie je ľahkým čítaním, môže však pomôcť, ak k nej čitateľ pristupuje s otvorenou mysľou.
