Recenzia
Ján Bábik
24.10.2013

Johana. Johanin chlapec – Rudolf Dobiáš

Príbehy 20. storočia

Dominantnou témou v literárnej tvorbe Rudolfa Dobiáša sú päťdesiate roky minulého storočia. V tomto tragickom období prežil sedem rokov v komunistických koncentračných táboroch a má, ako máloktorý autor i ako bývalý mukl (muž určený k likvidácii), morálne právo vypovedať pravdu o tejto dobe, ako to urobil už v predchádzajúcich knihách Temná zeleň, Tajní ľudia, Zvony a hroby, Znovuzrodenie i v básnickej zbierke Litánie k slobode.

Aj v najnovšej próze Johana. Johanin chlapec (Vydavateľstvo Michala Vaška) čerpá Dobiáš z tohto obdobia. V nej sa vražda miestneho komunistického funkcionára Matúša Červenku stáva zámienkou na rozpútanie perzekúcií proti oponentom režimu – kulakom, ktorí odmietajú vstúpiť do družstiev. Absurdnosť situácie podčiarkuje fakt, že za údajného vraha, vytipovaného bezpečnostnými i straníckymi orgánmi, je označený človek, ktorý akosi nezapadá do koncepcie triedneho nepriateľa. Chudobný murár Matej Štefanec, pracovitý robotník s výborným triednym pôvodom, by sa skôr hodil k ľuďom, pre ktorých komunisti bojujú za krajšiu budúcnosť. Matej náhodou objaví v malom meste v staničnom záchode zavraždeného Červenku, a keďže si bezpečnosť nevie rady s vyriešením tejto udalosti, príde jej vhod akýkoľvek vinník. Pri rekonštrukcii prípadu sa obvinený pokúsi o odpor a pri tom ho zastrelia. Hoci mu nebola dokázaná vina, represálie sa presúvajú na jeho rodinu. Milujúca manželka Johana stratí zamestnanie, syn Ján sa aj napriek talentu a dobrému prospechu môže uchádzať len o štúdium na učňovke. Odcudzuje sa matke, podvedome za svoje príkorie obviňuje mŕtveho otca. Johana sa stáva terčom nenávisti a odsúdenia aj v očiach dedinčanov, príbuzných bohatých gazdov, ktorých po súdnej fraške ako spolupáchateľov odsúdia na drakonické tresty a stratu majetku. Mylne sa totiž domnievajú, že Matej Štefanec ich pred smrťou označil za účastníkov širokorozvetveného sprisahania proti režimu.

Rudolf Dobiáš aj v tejto novele približuje ťaživú atmosféru päťdesiatych rokov a ich dosah na osudy obyčajných ľudí. Protagonistami jeho prózy nie sú žiadni politicky angažovaní antikomunisti, sú to len trochu bohatší sedliaci, bojujúci za svoj majetok, ktorý si krvopotne nadobudli a domnievajú sa, že majú povinnosť si ho brániť a nevstupovať do neprosperujúcich, lajdácky hospodáriacich družstiev. A sú tu aj obete, ako rodina Mateja Štefanca, ktorú represívny režim vtiahol do neľútostného smrtonosného mlyna a bezdôvodne zmenil životné osudy jej príslušníkov.