Živá kritika

Jozef Bžoch: Zo zápisníka kritika

Bratislava, Kalligram 2001
  Často a zreteľne počuť hlasy o tom, ako veľmi dnes absentuje funkčnosť slovenskej literárnej kritiky. Bolo by naivné a hádam aj zbytočné veriť, že sa objektívne podarí vypátrať vinníka tohto stavu, začneme radšej konštatovaním, ktoré sa nám zdá k pravde najbližšie: literárni kritici sú, kritika sa píše, no ďalšia reflexia kritických názorov jednoducho neexistuje. Chýba dialóg: chuť, ústretovosť, čas?
  Kritikou sa pri orientovaní v literatúre dnes riadi okolo percenta čitateľov: sprostredkovateľskú prácu za ňu odvedú ponukové katalógy, hodnotiacu mediálna hviezda, selekčnú komerčné ťahy... No povedať, že kritika prakticky nie je a pritom mať pred sebou objemnú zbierku desaťročnej recenznej tvorby Jozefa Bžocha uverejňovanej na stránkach Národnej obrody a Práce, to si zrejme odporuje. Bžoch pôsobí v literárnom živote vyše polstoročia, jeho kritická i vedecká činnosť je dostatočne známa, teda ak by sme sa pýtali na dôvody vydania, takpovediac, „knihy vopred určenej na nezáujem", určite by sa dôvody skrývali v Bžochovej triezvej a trpezlivej erudícii a v zameranosti knihy na čitateľskú verejnosť z hľadiska odbornosti dosť zúženú oproti pestrému čitateľskému profilu spomínaných denníkov. Úzky okruh odborníkov získava v knihe istým spôsobom integrálny pohľad na literatúru rokov 1990-2000 recenzným kaleidoskopom, záznamy živých reakcií kritika s osobnostnou víziou človeka a literatúry. Oba fenomény - človek a literatúra - sa v Bžochovej koncepcii ovplyvňujú, podmieňujú, sú vo svojich hlbších vrstvách spojené nevyhnutnosťou. Či už ide o reedície, debuty, o poéziu, prózu, eseje alebo vedecký text, všade je badateľná Bžochova posadnutosť hľadaním tejto nevyhnutnosti a každé dielo, ktoré túto nevyhnutnosť za posledné desaťročie invenčne pestovalo, znamená nielen pre autora pozitívnu položku do vývoja umenia; znamená aj dôležitý vklad do budovania pozitívnych názorov na literatúru a kultúru.
Boris Vezelman