Z labyrintu sveta...
Julius Matis: Muž, ktorý bozkával skleník
Bratislava, Slovenský spisovateľ 2002
Keď sa mi do rúk dostala Matisova knižočka, ešte voňala novotou. Bola zelená a útla, takmer som ju ukryl v dlaniach. Teraz si ju ukrývam v srdci. Pri obracaní bielučkých stránok som vdychoval atmosféru horúceho leta, trampských piesní a roztopašnej zábavy, „tajomný sladkastý zápach konského potu a hnoja, charakteristický pre slamou posypaný cirkus” (s. 15), ale zároveň som musel čeliť prostrediu zašpinenej stanice, ponurej, oceľovosivej fabriky či clivému až nostalgickému oparu, ktorý sa ľahučko vznáša takmer na každej stránke knihy.
Zbierka poviedok Muž, ktorý bozkával skleník ponúka čitateľovi päť príbehov, ktoré sa neodohrávajú na exkluzívnych miestach a ktorých postavy nie sú príslušníkmi spoločenskej elity. Práve naopak. Hrdinami Matisovej knihy sú na prvý pohľad obyčajní ľudia, ktorých pliec sa každý deň letmo dotýkame na ulici, no nespoznáme v nich po prvom citovom zážitku túžiaceho a v skleníku pokoj nachádzajúceho Šeba, životnú lásku hľadajúceho Emanuela Klapku či svojrázneho a nenapodobiteľného Božka. Nespoznávame ich, alebo lepšie povedané, nemáme možnosť ich spoznať, lebo podobne ako oni i mnohí z nás z času na čas blúdia v labyrinte citovej prázdnoty, v ktorom ako Sizyfos namiesto srdca v hrudi nosia „malú smutnú skamenelinu putujúcu nekonečným vesmírom” (s. 40). Tak ako oni, aj my sme občas chorí túžbou po láske, veličine, ktorá spolu so životným optimizmom dokáže vytvárať zo všednej reality magickú oázu pokoja a šťastia.
Matis však veľmi dobre vie, že budovanie tohto ochranného skleníka si vyžaduje dlhší čas. Aj z toho dôvodu jednotlivé poviedky zostávajú relatívne otvorené, pretože sú závislé jedna od druhej. Hrdinovia prechádzajú z jedného príbehu do druhého ako hlavné alebo vedľajšie postavy, takže komplexne vyznieva celá zbierka kompozične a sémanticky zovreto. Zoceľujúcu funkciu zohráva aj nezameniteľný autorov štýl, vyznačujúci sa raz citlivosťou až poetickou éterickosťou, inokedy zasa realistickou drsnosťou a spontánnosťou. Práve preto je text veľmi dobre čitateľný, dokáže vtiahnuť čitateľa do svojich zákutí a ponúknuť takmer sto stránok príjemného čítania.
K najvýraznejšiemu atribútu, ktorým sa Julius Matis v prózach prezentuje a na ktorom v podstate stojí (a miestami aj padá) celá kniha, je situačná a verbálna komika. Pravda je taká, že hoci poviedky, občas dýchajúce nostalgiou za „zlatými šesťdesiatymi”, sú presvetlené optimizmom a bezpočetnými pokusmi vyvolať úsmev na perách čitateľa, výsledný komický efekt nie vždy korešponduje s autorovým zámerom. Matis totiž často stavia na osvedčený klišéovitý a prvoplánový humor neraz hraničiaci s prízemnosťou. Tomu sa podriaďuje kompozícia niektorých poviedok (napr. Moje skamenené srdce), ktorú možno označiť za významovo neveľmi zaťažené reťazenie viac či menej trápnych scénok a momentiek zo života postáv. Na druhej strane, veľmi osviežujúco pôsobí jazyk celej zbierky, ktorý je popretkávaný slangom, dialektom, funkčne odôvodniteľnými vulgarizmami alebo komickými skomoleninami slov cudzieho pôvodu. Takto koncipovaný rečový prejav dodáva jednotlivým postavám a postavičkám i celej knihe jedinečný kolorit.
Pri čítaní Matisovej zbierky poviedok Muž, ktorý bozkával skleník sa čitateľ isto príjemne zabaví, oddýchne si a možno aj zaspomína. Táto zelená knižočka totiž veľkoryso ponúka kúsok raja, do ktorého sa možno stále znova a znova vracať z labyrintu nášho sveta plného stresu a bezhlavého náhlenia sa nikam.
Marek Kopča
